vrabciak

Letný dáždik dopadal na bielu parapetu. V pravidelnom rytme vyklopkával bohatú zmes melódií. Na zmáčaných chodníkoch sa ligotali mláky. Padajúce dažďové kvapky v nich vytvárali menšie aj väčšie bubliny. Veselo sa odrážali od zeme a vzápätí mimovoľne klesali späť. Tento jav bol jasnou predzvesťou toho, že bude pršať dlhodobejšie.

Jana si v tento sychravý deň vzala dovolenku. Cítila sa nesmierne unavená. Pod kožou už dlhšiu dobu pociťovala zvláštny druh mravčenia. Nezvykla sa nikomu ponosovať. Svoje problémy starostlivo schovávala pred celým svetom. Úzkostlivo si ich strážila. Ako tichý introvert všetko riešila po svojom a sama. Snažila sa pritom pôsobiť vždy sviežo. Jej milý úsmev zastrel všetky bolesti i žiaľ. Teraz sedela pri okne. Bola v dome úplne sama. Započúvala sa na chvíľu do pestrej symfónie, ktorú vyludzovali pravidelne padajúce kvapky. Ticho a pokojne sa oddala nostalgickému sneniu. Dlhé nohy mala vyložené na kuchynskej stoličke. Usadila sa do starého, ale pohodlného kresla. Oddychovala. V štíhlej ruke držala šálku s kávou. Pila ju pomaly. S chuťou ju rozkošnícky sŕkala. Labužnícky vychutnávala jej jemnú, horkastú chuť.

Úplne sa ponorila sa do svojej mysle. V obrovskom labyrinte myšlienok dôsledne zachytávala najdôležitejšie problémy. Chytila ich pevne do svojich rúk. Začala vyťahovať tie najdôležitejšie. Jej najväčším bremenom sa stal jej vlastný manžel. V manželstve sa začala cítiť ako väzeň. Naraz sa zmenil na neúnosnú prekážku. Ťažká, železná guľa hatila jej rozlet, nezmyselne jej odčerpávala energiu. Náhle zostarol. Začal zanedbávať svoj výzor. Neupravené vlasy, ktoré mu postriebril čas, zostávali dlhé a neupravené. Neusporiadané ako jeho vnútro, hyzdili jeho tvár. V poslednej dobe neriešil vôbec nič. Úplne skĺzol kamsi do inej dimenzie. Sedával pri PC a neúnavne niečo vyťukával do klávesnice. Nekomunikoval s rodinou. Dcéram aj Jane sa zrazu vyhýbal. Ak aj vyslovil nejaké slová, boli to zväčša samé výčitky a úplne nezmyselné podozrenia. Vo všetkom sa začal spoliehať na ňu. Pre Janu bolo jeho správanie veľkou záhadou. Všemožne sa snažila vyjsť mu v ústrety. Celé roky mu nenápadne podávala pomocnú ruku. On ju vždy lačne prijímal. Posledné roky však aj jej sily ubúdali. Boli dni, keď sama nič nevládala. Nad hladinou ju držala len jej výnimočná vlastnosť – vytrvalosť. A Milan v nej vždy dokázal listovať. Majstrovsky z nej vyťahoval všetko to, čo bolo pre neho užitočné a potrebné. Potom sa cítila slabá, krehká a v poslednej dobe aj zvláštne necitlivá. Nesmierne zatvrdla hlavne voči nemu. Veľmi ju to trápilo.

Náhle vrzgli ťažké vchodové dvere. Jana zrazu precitla. Prekvapene hľadela do očí svojmu mužovi. Hľadela priamo, no on bol od nej na míle vzdialený. Milan vošiel hrmotne ako vždy. Ťažkopádnym krokom k nej podišiel. Z mokrej bundy nenápadne stekala dažďová voda. Zjavne mu to nevadilo. Jana ho chcela poprosiť, aby mokré veci vždy nechával vo vstupnej verandičke. Zrazu si uvedomila, že pre neho sú v poslednej dobe jej výčitky a prosby úplne márne. Začal sa správať ako dieťa. Najsmutnejšie bolo to, že si to sám odmietol uvedomovať. Hádke znova predišla. Ticho vzala zmáčanú bundu a vyniesla ju na verandu.

Janina dovolenka sa týmto momentom skončila. Bezmocne stiahla útle ramená a tíško pomalým krokom vyšla do záhrady. Milan zatiaľ zaujal svoju nemennú polohu. Sadol za PC a celý okolitý svet mu bol znova ukradnutý...