vrabciak

Zo dňa na deň teplota klesla takmer o 15 stupňov. Víkend bol chladný, ba dokonca mrazivý. Studený vetrisko dokazoval svoju moc. Fúkal silno a nekompromisne. Na autobusovej zastávke postávalo len zopár ľudí. Všetci sa klbčili schovaní pod strieškou. Tam sa až nárazový vietor nedostal. Podupkávali skrehnutými nohami. Nosy zabárali do teplých, vyhrnutých, golierov. Dve ženy - dcéra s matkou viedli pokojný dialóg. Mladá slečna zasa občas vykúkala, žiadostivými očami akoby privolávala pravidelný autobus. Zrazu sa staršia pani zo spomínanej dvojice ozvala.

„Prosím, Vás! Tu je predsa zákaz fajčenia!“ Nestihla ani dopovedať. Muž, ktorému boli vety adresované, sa zlostne otočil a vystrúhal zlostnú grimasu. „Dobre, Dobre.“ „Aby ste z toho náhodou, neumreli!“ ešte hlasno dodal. Potom pokračoval: „A tie svoje komentáre si nechajte!“

Všetci prítomní sa na seba ticho pozreli. Tak on vám bol nakoniec ešte aj urazený. Oči mal chladné. Zračila sa v nich zloba. Neustále oplzlo hrešil a niečo si hundral popod nos. Starý dudroš neuznal svoju chybu. Arogantne gánil na všetkých prítomných. Tváril sa tak, akoby mu všetci ublížili. Neuveriteľná situácia.

Žiaľ s takýmto správaním sa stretávame takmer na každom kroku. Zlosť a arogancia víťazia nad zmierlivosťou a pokorou. Túžim po tom, aby to raz bolo naopak. Myslíte, že sa to stane niekedy realitou?