vrabciak

Konečne začala chodiť na rehabilitácie. Každý deň ráno kopírovala svoje stopy na šedivom, mestskom chodníku. Za 20 minút bola v nemocnici. Prezliekla sa v kabínke do cvičebného úboru. Nasledovala tvrdá hodinová drina. Rameno ju stále neúprosne bolelo. V jej prstoch chýbal cit. Cvičila vždy so zápalom a poctivo. Tak veľmi sa už chcela zaradiť do normálneho životného stereotypu. Chýbali jej kolegovia z práce, priateľky a hádam najviac zo všetkého - jej milovaný Cyril. Dnes sa skalopevne rozhodla. Konečne pôjde za ním.

Cvičenie jej prebehlo nesmierne rýchlo. Oblečená ešte pozdravila sestričky a urýchlene opúšťala budovu nemocnice. Do stajne vošla tíško a takmer nečujne podišla k svojmu koníkovi. Stál pokojne. Hlavu mal zvesenú, pravou nohou hrabal v neďalekej kôpke voňavého sena. Zbadal ju. Otočil hlavu a svoje prekvapené oči uprel rovno na jej tvár. Chlácholivo sa mu prihovorila: „Cyrilko môj, chýbal si mi. Veľmi si mi chýbal. Ja sa na teba vôbec nehnevám. Len pokoj. Zrejme ťa niečo rozrušilo. Budem v poriadku, neboj sa. Odniesla si to našťastie iba moja ruka.“

Zdravou rukou, rozochvene a neisto, hladkala Cyrilovu nádherne hebkú hrivu. Zdalo sa, že jej porozumel. Múdrym pohľadom si ju prezrel, sklonil k nej svoju majestátnu hlavu a napokon hlasno zaerdžal. Možno sa tak svojej jazdkyni ospravedlnil a možno to bola len náhoda. Soňa si to však vysvetlila po svojom. Od zajtra sem do stajní začne chodiť znova. Ich pravidelný jazdecký rituál sa tak dostane do starých koľají. Ruka sa zahojí. Nezvyčajným úrazom, prerušená symbióza s koníkom Cyrilom bude pokračovať naďalej.