vrabciak

Kráčala zrýchleným tempom. Ponáhľala sa do práce. Trošku zaspala. Znovu raz naháňala stratený čas. Pol cesty už bolo za ňou. Zabočila na priestranstvo pri Námestí Martina Benku. Prechádzala už takmer betónovým parčíkom.

Zrak jej padol na hŕbku, pestrofarebného lístia. Tesne pri nej ležalo vtáčatko. Jeho malé nôžky trčali nemo do výšky. Zostalo bezbranne položené na mokrom chodníku. Úplne skrehnuté od nočného prízemného mrazíka skončilo na tvrdej zemi. Práve na jeho nádherne sfarbené bruško jej padol zrak. Sklonila sa k nemu. Zatúžila, aby ožilo. Jemne sa ho dotkla. Vôbec sa nepohlo. Skončilo definitívne v objatí smrti. Chúďa, bezbranné zrejme vypadlo rodičom z teplého hniezda. Stalo sa tak obeťou zradného počasia. Podchladilo sa.

Zasa sa zbytočne ukončil jeden nevinný, vtáčí život. Užialení rodičia ho niekde bezhlavo hľadajú. Malými zobáčikmi sa dorozumievajú svojskou, vtáčou rečou. „Kde sa len mohlo stratiť?“

Ani len netušia, že je už dávno v zvieracom nebi...