vrabciak

Rozhodla sa na poslednú chvíľu. Čas letel ako bláznivý. Znovu raz nič nestíhala. Bezmyšlienkovite nahádzala potrebné veci do batoha. Pri tom neustále sledovala hodiny. Vlak jej odchádzal o necelých 15 minút. Hádam ho stihne. Spoliehala sa na presnosť odchodu autobusu zo zastávky. Konečne zamykala dvere a rýchlosťou blesku sa ocitla pred domovou bránou. Šialeným behom, ho len tak-tak stihla. Šofér sa nad ňou zľutoval, a predsa len jej otvoril zadné dvere. Chvatne nastúpila. Vzápätí už sedela na svojom obľúbenom zadnom sedadle. Na chvíľu si vydýchla. Teraz jej zostávalo ešte stihnúť vlak. Na stanicu však prišla neskoro. Jej spoj už dávno odišiel. Bolo jej skoro do plaču. Bezradne stála a urputne rozmýšľala čo podnikne. Napadlo ju len jediné. Skúsiť cestovať stopom. Nápad prebrala zo všetkých strán.

Stála na okraji cesty a v ruke držala tabuľku s nápisom smer POPRAD. Bezpodmienečne sa potrebovala dostať na ten seminár. Horko-ťažko ho zaplatila. Okrem toho sa naňho veľmi tešila. Kvôli zmeškanému vlaku si ho predsa nenechá ujsť. Stála zo zdvihnutou pravou rukou. Pripadala si veľmi hlúpo. Stopovala prvýkrát v živote. O necelých dvadsať minút jej zastavilo auto. Sedel v ňom vysoký muž neurčitého veku. Zhodnotila jeho výzor letmým pohľadom a nesmelo nastúpila. Vyzeral celkom seriózne. Slušne poďakovala.

Spočiatku vládlo v aute dlhé a trápne ticho. Neskôr sa rozprúdil pomerne čulý rozhovor. Otázky striedali odpovede a naopak. Muž pracoval v Tatrách. Chodieval na týždňovky. Bol členom stavebnej partie. Cestovali už dve hodiny. Jednotvárna cesta po diaľnici ju pomaly uspávala. Vnorila sa nenápadne do ríše snov. Prestala vnímať aj celkom zaujímavú hudbu, ktorá vypĺňala všetky priestory auta.

Vrhol sa na ňu divo a doslova bezcitne. Jeho pokojný výraz tváre sa v okamihu zmenil. Rozvášnený zurvalec jej jednou rukou dychtivo stáčal prsia a druhou čudesne hladil kolená. Chcela kričať, no z hrdla sa jej vydral len nepodarený chrapľavý zvuk. Hneď nato precitla. Celá roztrasená sa skúmavo zahľadela na vodiča. Ten mal oči upreté pred seba a tíško si pohvizdoval známy refrén znejúcej piesne. Keď zbadal, že sa prebrala, s porozumením povedal: „Zrejme sa vám niečo nepríjemné zasnívalo, slečna. Trochu ste kričali. Ale to sa stáva.“

Ešte dobre, že to bol iba sen. Nabudúce už nikdy nepôjde stopom. To vedela úplne bezpečne...