vrabciak

Nikdy sa nevydala. Nikto nevedel, kto je otcom jej syna. Nechávala si to vždy iba pre seba. Snažila sa svoje dieťa zahŕňať dvojnásobnou dávkou materinskej lásky. Vzorne sa oň starala. Bola skutočne obetavou matkou. Celá sa mu rozdávala. Chlapec mal skutočne všetko. Teda okrem otca. Pracovala neúnavne, aby mala dosť financií pre obidvoch. Chcela byť maximálne sebestačná. Mimo hlavného zamestnania pracovala ešte vždy pomimo, len aby vykrývala jeho aj svoje životné potreby. Bývali spolu svorne v petržalskom byte. Ich tichú súhru im celé okolie závidelo.

Z chlapčiatka pomaly vyrástol statný chalanisko. Začal sa stavať na vlastné nohy. Dokončil školu, našiel zamestnanie a začal zarábať aj on. Bolo im už podstatne ľahšie. Teraz syn odplácal starostlivej mamke jej bezchybnú opateru. Varieval jej milovanú kávičku, kupoval nádherné CD. Vo vázičke si vždy našla čerstvú kytičku kvetov. Bol k nej veľmi pozorný a milý.

Čas plynul a syn dozrel v muža. Jedného dňa jej predstavil svoju lásku. Nádejná nevesta bola u nich stále častejším hosťom. Obľúbila si ju. Spolu trávievali večery, bolo im zasa o niečo veselšie. Pomaly začínali plánovať aj svadbu. Tešili na na svoj veľký deň. Mladá slečna snívala o svojich svadobných šatách. Spoločne vymýšľali slávnostné menu. Hľadali vhodný priestor na hostinu.

V ten deň odišla do práce veľmi skoro. Ešte pred siedmou postávala na autobusovej zástavke a čakala na najbližší spoj. Cítila sa čudne. Celé telo mala od rána akési rozvibrované. Zmocňoval sa jej zvláštny nepokoj. Okolo obeda zazvonil na jej stole telefón. Jeho zvuk znel akosi hlasno a dotieravo. Hneď ho zdvihla a počúvala. Náhle zbledla, začala sa jej chytať panika. Zdrvene si sadla. Hlas v telefóne jemne oznamoval, že má syna v nemocnici.

„Môj syn? Preboha, čo sa mu stalo?“ priam revala do telefónu. Z kancelárie vybehli jej kolegyne a začali ju chlácholiť. „Určite to nebude nič vážne, len choď za ním a nakoniec sama uvidíš!“ tíšili ju. Náhlivo vybehla z práce a ponáhľala sa do nemocnice. Nohy sa jej podlamovali, ale ona len šla a šla. Doslova sa bezhlavo rútila cez križovatky. „Čo nechápu tie autá, že idem za svojím jediným synom?“ horúčkovite premýšľala. Veď môj syn je predsa v nemocnici! Čo to nevedia? Nechápu to?“ Bola úplne mimo.

Vstupom do nemocnice ju prepadla triaška. Kroky nasmerovala priamo k primárovi. Už na ňu čakal. Citlivo jej začal vysvetľovať čo sa stalo. Jej syn jednoducho odpadol a zostal v kóme. „Stále je nádej, nebojte sa, ale...“, slovo ostro zarezonovalo miestnosťou.

Bezmocne sa skrútila do ošúchaného kresla. Slzy jej nekontrolovane padali z jej nádherných veľkých očí. Slzy, utrpenia, smútku aj nádeje. Tomu ona nikdy neuverí. Rýchlo sa pobrala sa sa svojím milovaným synom. Najprv zbadala nesmierne množstvo hadičiek napojených na dýchacie prístroje. Na monitore bol sotva badateľný pohyb. Izbou sa ozývalo len tiché nepravidelné pípanie. Nemo sadla k posteli. Chytila do svojich dlaní jeho nevládnu ruku a nežne ju pohládzala. Začala mu tíško pospevovať jeho obľúbenú detskú uspávanku, tajne dúfajúc, že otvorí svoje modré oči a usmeje sa ňu. No nestalo sa tak. Presedela tam celú noc. Len nasilu ju donútili odísť domov, aby si trošku oddýchla. Odišla, no nespala. Fajčila cigaretu za cigaretou, nervózne pobehovala po tichom, osamelom byte. Jej synček jej strašne chýbal. Byt bol pustý a mĺkvy. Skoro ráno už opäť sedela v izbe. Plná viery v jeho uzdravenie sa mu neúnavne prihovárala tichým materinským hlasom.

Tak sa míňal deň za dňom. Už ani nejedávala, schudla zopár kíl. Utrápená matka sa pomaly začala strácať pred očami. Prešiel celý mesiac. Ona ale neprestávala dúfať...

Začal sa nový týždeň. Pomalým krokom podišla k tým dôverne známym dverám. Boli otvorené dokorán. Neveštilo to nič dobré. Posteľ našla už prázdnu. Jej jediný milovaný synček skonal v noci tíško a sám. Jeho mladá duša pod pláštikom tmy osamelo preplávala na opačný breh života. Ujala sa ho neľútostná smrť. V tej osudnej chvíli s ním nebola a to ju bolelo najviac.

Prenikla ňou tichá, krutá bolesť. Bolesť, ktorej sa už nikdy nezbaví...