vrabciak

Z práce som išla klasicky pomalým tempom. Akosi sa mi zažiadalo poprechádzať sa ulicami mesta. Ticho kráčajúc som pozorovala správanie okoloidúcich ľudí. Zaznamenala som celkom slušnú vzorku.

Najprv som zaregistrovala hlučnú skupinku výrastkov, hrajúcich sa na dospelákov. V ústach mali cigarety, v ušiach slúchadlá z DVD prehrávačov. Pokrikovali na seba oplzlo. Správali sa paradoxne veľmi nedospelo. Takmer som sa za nich hanbila. Prejavujú sa takto aj doma? To už naozaj neviem posúdiť.

Neskôr mojim očiam neunikol dojímavý obraz. Syn viedol svoju zostarnutú, rokmi zhrbenú matku. Išli zrejme z prechádzky. Sama mala akiste neistý krok, a tak zavesená do synovho ramena, pomaly krivkala kamenným chodníkom. Na zvráskavenej tvári žiaril jej tichý, pokojný úsmev. Syn milými slovami akoby hladil dušu starej ženy. Pohybovali sa pokojne, pomaly.

Vzápätí z bočnej uličky vyšli mladí zaľúbenci. Slečna veselo švitorila. Rozprávala zrejme nejakú komickú príhodu. V ruke stískala malú kytičku. Sálalo z nich šťastie. Láska sa zračila z ich rozžiarených očí. Plný vrúcnych citov sa k sebe nežne túlili. Mali iste niekam namierené. Možností je v Bratislave neúrekom. O chvíľku už možno sedia v malej, útulnej kaviarničke. Spolu si pochutnávajú na nejakom lahodnom moku. Alebo nebodaj zájdu do kina na nejaký, zaujímavý film. Toto sa už neodvažujem uhádnuť. Ich mladosť ich môže zahnať hocikam.

Príjemné dojmy z nádhernej mladosti mi vzápätí pokazil starší opilec. Potácajúc sa, takmer padol na ceste. Promile alkoholu v jeho tele, iste nebolo zanedbateľné. Nohy sa mu čudesne podlamovali. Krok mal viac ako neistý, telo sa krútilo do divných figúr. Premkol ma zrazu smutný pocit. Človek sa dokáže chvíľami neskutočne podobať na obyčajnú opicu.

Aby toho nebolo málo, stretla som takmer pred domom starú ženu, zrejme bezdomovkyňu. Svedčil o tom v mnohom jej zanedbaný vzhľad. V špinavých rukách mrvila kúsok rožka. Doslova žobrala priamo o peniaze. Podľa svojej spustnutej vizáže očividne holdovala alkoholu. Rozhodla som sa ju ignorovať. To som zrejme nemala robiť. Otočila sa za mnou a hlasno kričala: „Bodaj by si hneď umrela, ty .... jedna hnusná.“ Počastovala ma hneď za to šťavnatou nadávkou.

Zacítila som nevýslovný strach. Strach zmiešaný s hnevom. Akým právom sa odvažuje toto stvorenie vynášať takéto kruté slová? Nuž, aj to patrí k obrazu dnešnej doby. Aj takéto kreatúry žijú medzi nami. Smutné je, že ich neustále pribúda.

Takou nepríjemnosťou skončilo moja prechádzka mestom. Zanechala vo mne mnoho otáznikov. Otvorili duši témy na hlboké, dôkladné zamyslenie.