vrabciak

Ticho nemocničnej izby prerušovalo občasné kvapkanie vody z neopraveného, vodovodného kohútika. Biele steny vytvárali neuveriteľný pocit chladu. Boli tam umiestnené len tri postele. Dve ženy čakali pokorne na svoju smrť.

Vpravo pod oknom ležala asi päťdesiatnička. Holú hlavu mala obviazanú slušivou šatkou. Jej pokojné oči hľadeli do okna. Tíško pozorovali jemné záchvevy stromov. Bola už pokojná, vyrovnaná so svojím smutným osudom. Životnú púť ukončí predčasne. Dostala sa len do jej polovičky. Dúfala, že sa jej podarí premôcť zákernú chorobu. Tak neuveriteľne veľmi chcela... Paradoxne mala ešte množstvo neuskutočnených snov... Svojmu osudu však nik neujde. Nedá sa prekabátiť. Jej dni už boli nekompromisne zrátané...

Oproti nej jemne pochrapkávala starenka. Jej útle telo pôsobilo vo veľkej posteli akosi stratene. Štíhle, zrobené ruky nemo ležali na paplóne. Mala už vyše sedemdesiat rokov. Neposlúchalo ju srdce. Tri operácie za sebou jej dávali len malú šancu na ďalšiu životnú púť. Ležala tíško a pokojne.

Vedľa nej, v kúte, tretia posteľ zívala prázdnotou. Len predvčerom na nej skonala ich spolubývajúca.

V izbe sa ešte vznášal jej chytľavý, zvonivý smiech. Žena prekypujúca optimizmom im do posledného dychu dodávala neuveriteľnú silu. Posmeľovala ich. S úsmevom na perách vravievala:

„Smrť predsa nebolí. O krátky čas sa znovu stretneme na druhom brehu nášho žitia. Bude nám nádherne. Blaho pohltí naše duše.“

Mladšej zo žien sa pri spomienke na ňu vykotúľala na tvár horúca slza. Nemo skĺzla na jej vychudnutú tvár. Cupla na nemocničný, trochu pokrkvaný paplón. O chvíľku po nej zostal len nebadateľný, mokrý fliačik.

V tejto izbe na nich čaká už iba nemilosrdná pani smrť...