vrabciak

Slnečný svit sa pomaly uberal do diaľav. Nad mestom panovala tmavá, ponurá noc. Žiarivé hviezdy postupne vyčarovali žiarivú, ligotom oslepujúcu, reťaz. Trblietavý polmesiac dotváral svojím tajomným výzorom magickú scenériu.

Som zrazu neuveriteľne osamelá. Cudzinkou vo vlastnom byte. Stratená vo svete, opustená medzi svojimi blízkymi. Myšlienky blúdia do minulosti. Ocitla som sa náhle v našom malom byte. Chvíľky, v ňom strávené, patrili medzi najvydarenejšie v mojom živote. Vlna ticha a slastného pokoja zavládla na okamih v mojej ubolenej duši. Malé ohníky radostne oblizovali knôty sviečkovej výzdoby. Vždy nám so synom navodili magickú, priam sviatočnú atmosféru. Vedno sme sa nechávali ľahučko unášať do úchvatnej ríše rozprávok - verili v silu dobra a víťazstvo pravdy. Realita nášho skutočného života nám nadelila plnú nošu starostí. Zvládli sme ich bravúrne. Spolu sme čelili rôznym životným nástrahám.

Je to už dávno za nami. Čas rýchlo uplynul, podmienky sa zmenili. Už dlho kráčame každý oddelene a iným smerom. Časy našej spoločnej minulosti sú nenávratne preč. Často ma pohlcujú chvíle prázdnej ničoty a nesmiernej nostalgie.

Moja duša bývala akousi skladačkou. Každá časť z nej mala svoje stabilné miesto. Naraz mi jedna chýba. Začínam strácať stabilitu, nenachádzam duševnú rovnováhu. Pomaly chradnem. Maličkosti mi zrazu prestali pohládzať rozorvanú dušu.