vrabciak

Bolo to pred pár rokmi. Vtedy mal môj synček ešte zadoček obalený klasickými plienkami. Prenádherne sa batolil. Bol to roztomilý chlapček. Vždy sa mu podarilo nevšednými kúskami vyčariť ľuďom úsmev na tvári. Do svojich piatich rokov bol neustále chorľavý. Mal oslabený imunitný systém. Každá okoloidúca angína ho chytila za pačesy. Z jedných antibiotík prechádzal na druhé, tretie, a tak dokola. Bývať v Bratislave veru nebol najlepší nápad.

Bolo mi ho nesmierne ľúto. Rozhodla som sa preto, radikálne zmeniť prostredie. Odcestovala som s ním na východné Slovensko za babičkou. Môj pokus sa javil ako úspešný. Na vidieku veru nebol vôbec chorý. Zato tam navystrájal neúrekom kadejakých lotrovín. Najväčšia psina bola hneď s jeho spaním.

Nemali sme so sebou detskú postieľku, a tak sme ho dávali spinkať na rozľahlý rozťahovací gauč. Položili sme ho na bruško a prikryli jemnulinkou, detskou dekou. Neustále sme ho chodili kontrolovať. Náš malý chrúst bol ako malý chrobáčik. Putoval ten počas spánku poctivo, po celej dĺžke. Pri narazení blonďavej hlávky na koniec gauča, vždy srdcervúco zaplakal. Počas spánku tak preliezol trať niekedy aj 5 krát. Takýto šikovníček vám to bol.