vrabciak

Neviem ako vy, ale ja som z generácie, keď bolo v móde chodiť do tanečnej. S najlepšou kamarátkou sme sa dohodli, že kurz spoločenského tanca absolvujeme aj my. Najprv sme samozrejme museli vyplatiť na tú dobu nemalý poplatok. Potom nás už čakali len príjemnejšie povinnosti. Tak napríklad: pozháňať nejaké slušivé šaty a k nim vhodné, topánočky. Po meste sme brúsili svorne. Jedna druhej sme si navzájom robili porotu. Za krátku dobu, sme boli obidve od hlavy po päty vychystané na tanec.

Na prvú hodinu sme sa tešili asi najviac. Zvedavosť v nás narastala. Zaujímali nás hlavne prihlásení tanečníci – naši potenciálni partneri. Prvé hodiny boli v podstate zoznamovacie. Až postupom čase sme každú tanečnú preberali nejaký nový tanec. V kurze som patrila medzi najnižšie tanečníčky. Niekedy som s tým, veru mala parádny problém.

Pri výučbe mazúrky som sa zrazu ocitla pri najvyššom chalanovi z celého kurzu. Vyzerali sme, ako pár, nesmierne komicky. V podstate som ani nevládala dvihnúť ruky do žiadanej výšky. Dlháň sa smiešne nahrbil a tanec sme ako tak spolu zvládli. Všetci sa však na nás úprimne zabávali. Doslova sa nahlas uchechtávali.

Na zakončenie kurzu sa tradične konal tzv. „venčekový tanec“. Všetky dievčatá si mali prichystať ručne vyrobené malé venčeky. Za každý tanec, ktorý s nimi tanečníci odtancovali, ich mali nimi ozdobiť. Tak sme s kamoškou Majkou začali s výrobou venčekov. Ja som si vymyslela bledomodré. Boli jednoduché, vyzdobené malými, nežnými nezábudkami.

Konečne prišiel deň D. Na záverečný večierok sme si zavolali aj našich rodičov. Boli na nás dve nesmierne pyšní. Myslím, že právom. Na kurz sme predsa prišli ako doslova: „tanečné drevá“. A na jeho konci sa sálou vznášali dve mladé, šikovné tanečníčky.