vrabciak

Veselý džavot detí sa rozliehal po celom sídlisku. S prílivom teplých slnečných lúčov sa ihrisko hemžilo menším i väčším drobizgom. Obsadili hojdačky, zaplnili pieskoviská. Chlapci s obrovskou náruživosťou naháňali futbalovú loptu a snažili sa ju čo najskôr umiestniť do súperovej bránky. Len obďaleč na kraji ihriska stál osamelý chlapček. Jeho modré očká sa nenásytne vpíjali do rozbehnutého zápasu. Bol akosi navyše. Chlapci ho do hry nechceli. Bol o niečo menší ako jeho rovesníci. Do svojej károvanej košele ešte evidentne nedorástol. Šikovne to maskoval. Rukávy si vždy nenápadne vysúkal. Chcel pôsobiť dospelejšie. Oranžové pehy zdobili jeho nenápadný malý noštek, rozkošne vyhrnutý trošku dohora. Pri úsmeve sa na jeho večne červených lícach zjavovali chutné malé jamky.

Teraz však stál osamotený. Smutne sledoval hru svojich kamarátov. Zrazu začul čudesný zvuk. Zazdalo sa mu, že počul mňaukanie. Zbystril pozornosť, nastražil uši. Rozhliadol sa po blízkom okolí. Najprv nevidel nič. Len veľmi ťažko sa dalo spozorovať malé, pruhované mačiatko, sediace na najvyššom konári neďalekého stromu. Chlapča nezaváhalo ani na okamih. Hneď sa rozbehlo. Odvážne sa vyšplhal na vysokánsky stromisko a zratoval neskúsené mača. Chlapčenské oči zaiskrili radosťou. Vzápätí už hrdo niesol v náručí svojho nového kamaráta – malé, neposedné mačiatko. Usadili sa pohodlne na mäkký trávnatý koberček.

O chvíľku sa futbalový zápas skončil. Kamaráti sa postupne zhrčili okolo neho. Obdivovali jeho zachránené mačiatko. Pehavý chlapec sa tak stal hrdinom dňa. Všetci sa s ním zrazu chceli kamarátiť. Zaslúžilo sa o to maličké, zatúlané mačiatko...