vrabciak

Prišiel konečne deň D. Monotónny zvuk idúceho vlaku ju takmer uspával. Unášal ju stále bližšie k rodnému kraju. Nádherná scenéria Slovenska jej ponúkala skvostný výhľad. Oči obdivovali mihajúcu sa krajinu, hýriacu už jesennými farbami. Pozornosť od nej dokázali odpútať len noví spolucestujúci, neustále sa meniaci. Cestovala z konečnej na konečnú - celých 7 hodín. Míňajúcu sa cestu si spríjemňovala čítaním literárnej prvotiny novej slovenskej autorky. Jej obsah ju doslova celú pohltil. Knihu prečítala jedným dychom. O chvíľočku sa už ocitne medzi svojimi blízkymi. Ľuďmi, ktorí si ju vážia a majú ju radi, takú aká je. Srdečné zvítanie na stanici, úprimné bozky a pohostinnosť. Čakali ju len samé príjemné chvíle, čas na relaxáciu, pokoj a množstvo nových zážitkov.

Prekročením bránky rodného domu na ňu doľahla nostalgia. Časy ich bezstarostného detstva už dávno pominuli. Všetci súrodenci už majú svoje vlastné rodiny a žijú ich starosťami i radosťami. So sestrou si boli vždy blízke, nielen vekom, ale aj povahovými vlastnosťami. Dobrosrdečnosť, starostlivosť a hlavne ochota pomáhať iným, boli ich podobné spoločné črty. Nezmenili sa veľmi, len trošičku zostarli, zvážneli. Niet už návratu späť. Najdôležitejšie novinky si stihli vyklebetiť ešte cestou zo stanice a neskôr už sŕkali voňavú kávu, usadení v obývacej izbe, počúvajúc jej čerstvé zážitky. Zvedavo prezreli nové fotografie, a vzápätí ich založili do svojho albumu na pamiatku. Posedeli do neskorej noci tešiac sa na nasledujúci deň. Naplánovali si vychádzku do lesa a zbieranie húb. Vstávali zavčasu a rezko, plní elánu vstupovali do neďalekého lesa. Oči si ťažko privykali na jesenné farby. Úmorne sa snažili nájsť celé rodinky hríbov a jeden cez druhého vykrikovali: „Našli ste niečo?“ Lesom sa ozýval tu i tam praskot vetvičiek, ktoré pri hľadaní pukali pod ich nohami. Ich úlovok bol síce dosť biedny, ale na čerstvú polievočku to bohato stačilo. Išlo im skôr o pobyt na čerstvom vzduchu ako o množstvo nazbieraných hríbov. Dovolenku si predsa treba naplno vychutnať a zažiť aj niečo mimoriadne, byť na čerstvom vzduchu, plným priehrštím vdychovať vôňu okolitej prírody. Po návšteve lesa im dobre padla návšteva útulnej krčmičky. Malé pivká ich ovlažili a plní nových dojmov mierili do mesta – späť do bežnej reality. Cestou stihli menší nákup v obchodnom dome a potom už mierili domov, do domu plného rodinných zážitkov a neustále sa vracajúcich spomienok z dávneho detstva.

Cez víkend ich čakala menšia oslava. Švagor oslavoval svoje 50- te narodeniny. Prechádzajúc mestom hľadali pre neho vhodný darček. Predstavovali si niečo aj pamätné a zároveň praktické. Nuž ozaj ťažký výber. Nakoniec predsa len niečo vybrali a po dobrom nákupe si pokojne vychutnávali horúcu čokoládu v miestnej cukrárničke. Oslava mala byť v sobotu, a tak na piatok si naplánovali spoločnú grilovačku na záhrade. Sediac v tieni vlastného viniča prebrali všakovaké témy, vychutnávali grilované dobroty, popíjali vlastné domáce vínko. Ich poľovnícky psík pobiehal rozšantene okolo a snoril, od koho dostane kúsok dobroty. Pomaly sa zvečerilo, a tak sa ich záhradná party skončila. V pohode zvládli aj oslavu 50-ky a po príjemnom večeri sa poprechádzali po meste, pozorujúc rušný nočný život. Plní dojmov zasadli pred televíznu obrazovku a vnorili sa do napínavého nočného thrilleru. Takto zvládli ďalší deň dovolenky.

Pomaly sa nenápadne skracovala. Spolu navštívili miestny cintorín - na pomník tichučko položili kytičku nenápadných kvetov, ako nostalgickú spomienku na svojho otca, ktorý ich náhle opustil v mladom veku – vo svojich 40 rokoch. Na krídlach myšlienok sa preniesli do dôb, kedy s otcom chodievali na pravidelné nedeľňajšie prechádzky, plné radosti, vzrušenia. Vždy spoločne trávievali voľné chvíle oddychu. Ruka v ruke so sestrami chodili do cukrárne a kupovali rôzne cukrovinky, ktoré si vzápätí povymieňali, a potom každá osamote, slastne vychutnávali. Darmo, tie časy sú už nenávratne preč. Zo snívania ich prerušila hlučná skupinka mládeže, ktorá sa aj na území takéhoto miesta správala hlučne, nemiestne, a tak pokazila hlboký zážitok. So sklonenou hlavou odchádzali, pomalým krokom, každá z nich plná vlastných myšlienok.

Nuž a prišiel deň rozlúčky. S rodinou sa zžila akoby bola jej súčasťou. Bolo jej veľmi smutno, keď za jej chrbtom ostal starý rodný dom s pečaťou neopakovateľnosti. Dom, ktorý je už síce šedivý, ale pre ňu zostane vždy – vzácny... Ešte jeden pohľad naň a už smeruje k železničnej stanici, kde už hodnú chvíľku postával rýchlik do Bratislavy. Do očí sa jej tlačili slzy, ale statočne ich potláčala. Ešte bozky na rozlúčku. Vrelé sestrino objatie. Takže približne o rok „dovidenia!“ Až vo vlaku uvoľnila svoje city. Slané slzy vykĺzli zo smutných očí. Vyklonila sa z vlaku, naposledy im, nehybne stojacim na peróne, zamávala. A vlak sa pomaly rozbiehal opačným smerom. O chvíľu ju už unášal. Smeroval do hlavného mesta... v ústrety jej každodenným povinnostiam, starostiam.