vrabciak

Dievčatko sedelo nehybne, schúlené konča postele. Chudou rukou si stáčalo vlásky do lokničky. Pohyb opakovalo nonstop. Už tretí mesiac žilo ako vo väzení. Uzavrelo sa pred celým svetom. Skončilo opustené v diagnostickom ústave. Krásne časy, keď malo úplnú rodinu sú preč. Stratila náhle sestry, ocina aj náhradnú matku. Nevedelo sa s tým zmieriť, nevedelo celú novovzniknutú situáciu pochopiť. Náhle sa mu zrútil celý svet. Zostalo apatické. Prestalo komunikovať s okolím. Stiahlo sa do vlastnej ulity. Celé dni bezradne hľadelo kamsi do neznáma. V poslednom čase ho charakterizovali bezduché telo a prázdny pohľad. Dievča skončilo na antidepresívach. Naraz stíchol jej nádherný, kedysi zvonivý smiech.

Blížil sa termín súdneho pojednávania, v ktorom by dievča malo šancu bývať s milovaným oteckom. Robil pre ňu nesmierne veľa. Neustále sa obracal na súdy, snažil sa získať úbohé, opustené dieťa do svojej opatery. Zatiaľ sa mu však nepodarilo presvedčiť súdy o svojom čistom vzťahu, ku svojej adoptívnej dcérke. Opak bol pravdou. Bývalá manželka ho za jeho snahu ochrániť nevinné dieťa obviňovala z pedofílie. Prešiel viacerými vyšetreniami a podroboval sa im neustále. Aj napriek neutíchajúcim problémom neprestával o svoju dcéru bojovať. Toto pojednávanie bolo už v poradí tretie.

Kedysi boli šťastnou rodinkou. Po rýchlom rozvode, nastala komplikovaná situácia. Nepriebojný muž sa z bytu odsťahoval a na pokyn súdu bol nútený ponechať deti v opatere svojej manželky. Jeho žena akoby stratila súdnosť a vyrábala mu neustále komplikácie ohľadom detí. Pri vlastných dvoch dcérach zostalo všetko v poriadku. Malej adoptovanej Rómke sa chcela žena pomstiť. Odporučila ju na neurologické vyšetrenie a to ju posunulo až do ústavu. Zatiaľ bol jej pobyt len dočasný, no osamelé, bezbranné dievčatko to znášalo len veľmi ťažko. Aspoň muž ju teda pravidelne navštevoval, a tak vnášal do jej rozháranej mysle pohodu. Po jeho návštevách zostávala pokojná a vždy trochu optimistickejšie hľadela na svoju budúcnosť. Z jej mladého čela sa na chvíľu strácali predčasné chmáry, ktoré sa čoraz častejšie objavovali na jej milej tváričke. Dvojica teraz spolu netrpezlivo čakala na ďalší ortieľ súdu. V duchu si neustále opakovali povzbudivé slová: „Bude to dobré, vydržíme a nevzdáme sa!“

Súd prebehol a znova pre nich neúspešne. Matkin súhlas by bol stačil na to, aby sa situácia razom vyriešila. Stačilo trocha porozumenia z jej strany. Muž nevedel pochopiť jej neľudské správanie. Dlho sedel zlomený na lavici, ruky voľne spustené vedľa tela. Z očí sa rinuli slzy. Verdikt súdu bol neuveriteľný. Znovu sa odvolá. Bojuje nielen za seba ale hlavne za svoju dcéru a jej istú budúcnosť. Nezmieri sa s tým, aby sa nad jej ďalším životom vznášali len samé otázniky. Vybrali si ju do svojej rodiny a on cíti za dievča veľkú zodpovednosť.

Pomalým krokom vošiel do prenajatého bytu. Chvíľu bezradne sedel a rozmýšľal čo ďalej. Hlavne nesmie prepadnúť beznádeji. Hneď zajtra zájde do ústavu a dievčatko pohladí po jej hodvábnych vlasoch. Dodá silu, povzbudí svoju dcéru a zároveň aj samého seba. Dôkladne premyslí svoje slová. Zváži každú vyslovenú vetu, aby nechtiac nezranil mladú, krehkú dušičku. Takto pripravený môže malej zvestovať ich v poradí tretiu prehru, zároveň vliať do jej srdiečka kúsok novej nádeje v ich novú, spoločnú budúcnosť...