vrabciak

Bolo ráno ako každé iné. Slniečko sa ešte ukrývalo za sivé mraky a len veľmi nesmelo odkrývalo svoju usmievavú tvár. Na autobusových zastávkach klasicky postávali hlúčiky ľudí. Nenápadne sa separovali na malé skupinky. Mladé slečny hlučne rozoberali zážitky a ich zvonivý smiech sa niesol doďaleka. Pri stánku PNS postávala dvojica: otec s malým, približne štvorročným synom. Muž zazrel v diaľke autobus. Podal chlapčiatku svoju mäkkú, teplú dlaň. Ľudia náhlivo nastúpili. V ich dave dvojica úplne zanikla. Malý špunt si však veselo rozrážal cestu k voľnému sedadlu. Muž si ho vzal na kolená a hladil svoje dieťa nežným pohľadom. Chlapček sa razom zmenil na malé, švitorivé vrabčiatko. Zaujímal sa o všetko, čo sa mihlo pred jeho pozornými očkami. Kládol svojmu ockovi otázky a pritom zvedavo hltal rýchlo sa míňajúce okolie za oknom autobusu. Otec nestíhal odpovedať. Záujem dieťaťa mal neuveriteľný záber. Malé štvorročné chlapčiatko chrlilo otázku za otázkou. Najviac ho zaujali rýchlo sa rútiace autá.

„Prečo naša maminka nemá auto?“ opýtalo sa zrazu roztopašné dieťa. „Lebo sa jej nechce šoférovať“, odpovedal ocinko. „A keď jej ho kúpim, ani tak nebude chcieť?“ zaznela ďalšia zvedavá otázka. „A za čo jej ho chceš kúpiť, Martinko?“ „Ale, oci, Ty nevieš, že moje prasiatko má v brušku veľa peňazí?“ začudoval sa chlapček. Celé okolie sa pousmialo. Malý, roztomilý špunt rozveselil hneď zrána všetkých cestujúcich. Na nasledujúcej zastávke dvojica vystúpila. Autobus osirel. Zostal v ňom len neviditeľný obláčik bezstarostného detstva.