vrabciak

Stál tíško pri otvorenom okne. Zo zvráskaveného oka sa mu vykotúľala horúca slza. Jemne sa dotkla jeho ťažko zrobenej ruky. Na chvíľu sa zasníval: kráčal so svojou milovanou ženou po parku. Spolu si sadli na obľúbenú lavičku, pod starým košatým stromom. Každý deň navštevovali malý parčík blízo ich domu. Nad hlavou im veselo štebotali vtáčiky, bzučali včielky a vietor sa veselo ihral s ich striebornými vlasmi. Neskutočne sa milovali. Nevedeli jeden bez druhého žiť.

Na ten deň si nechcel spomínať. No predsa sa k nemu neustále vracia. Starcovi sa pri tom vždy zahmlia jeho rokmi znavené oči. Bola jeseň. Suché lístie šušťalo pod ich boľavými nohami. Prechádzali sa ako obyčajne. Zrazu jeho manželka padla ako podťatá. Už sa nikdy neprebudila. Dostala silný infarkt. Vtedy nič nechápal. Zostal úplne sám. Tupo stál v parku a nevedel, čo má robiť. V tom okamihu sa v jeho živote niečo zlomilo.

Odvtedy už prešlo zopár rokov. Zavše sníva utiahnutý do svojej milovanej samoty. S nehou spomína na svoju drahú polovičku. Pomaly sa už chystá za ňou. V očiach mu svietia svetielka očakávania. Teší sa na ich prvé stretnutie po neskutočne dlhých, osamelých rokoch. Oživovaním spomienok dožíva svoj život opustený, vetchý starček...