vrabciak

Po krátkej dobe, znovu porozprávam príbeh zo synovho detstva. Bol to roztomilý, blonďavý chlapček zo zvedavými, modrými očkami. Fungovali sme ako spojené nádobky. Vždy a všade sme boli spolu. Už som spomínala, že zimy sme väčšinou trávili u babky na východnom Slovensku. Tam môj malý pokladík totiž nikdy nebýval chorý.

V podstate bol vždy celkom poslušný. Problémy boli od narodenia akurát s jeho spaním. Vo svojich dvoch rokoch, odmietal rezolútne chodiť spávať. Nespal cez obed, nechcel spať ani večer. Až keď bol veľmi unavený, ako tak sa nám ho podarilo dostať do postieľky. Pre nás s babkou to bola doslova drina. Každý deň sme vymýšľali rôzne spôsoby ako na malého huncúta ísť. Hútali sme ako ho prekabátiť. Žiaľ sa nám to nikdy nepodarilo.

Náš malý špekulant si totiž vymyslel svoju špeciálnu tortúru. Keď sa blížil čas spánku, vždy zaliezol pod stôl. Nechcel odtiaľ vyliezť ani za nič. Neplatilo na neho ani dobré ani zlé slovo. Odtiaľ potom vykrikoval pekných pár minút: „Ja sa musím najprv poriadne vyplakať, až potom môžem ísť do postieľky!“ Jeho hlas znel veľmi presvedčivo. A ako povedal, tak aj urobil. Ako na objednávku spustil plač. Potom ho neustále predlžoval. Až keď už bol naozaj unavený a plačom vysilený, pobral sa konečne do postele.

Ak by ste si mysleli, že spal v kuse až do rána, tak ste na veľkom omyle. Najmenej tri krát som k nemu v noci vstávala. Malé chlapča si vždy upilo trošku detského čajíku a pokračovalo v svojom spánku. Tak takéto radovánky mi pripravoval v detstve môj malý, milovaný synček.

Určite to poznáte aj vy, však?