vrabciak

Park zíval prázdnotou. Sivá hmla sa nenápadne plazila po stromoch. Pestrofarebné jesenné lístie pokrývalo už chladnú októbrovú zem. Na lavičke sedel osamelý muž. Sluchy prešedivené, pohľad strnulý, smutný. Neprejavoval žiadne emócie, len tíško hľadel do diaľky. Podľahol tlaku svojich myšlienok. Čaká ho nepríjemný životný zlom. Zahľadenému na bielo-šedé kamienky, ktoré zdobili široké chodníky, sa mu začal pomaly odvíjať jeho životný príbeh.

Spoznali sa na univerzite. Bola to nespútaná, čistá láska. Všetci im ju závideli. Nádherný vzťah dvoch mladých ľudí. Svet sa im otváral, núkal všakovaké možnosti. Mali svoje spoločné drobné tajomstvá, chodievali do prírody, na výlety, do kina, divadla. Ponavštevovali zapadnuté bistrá – pochutnávali si na horúcej čokoláde, trávili spolu neopakovateľné prázdniny, chvíle plné nových nádherných zážitkov.    

Po ukončení štúdia vstúpili do skutočnej reality. Ich čarovné náhodné stretnutia postupne redli. Rozhodli sa žiť bok po boku spolu v útulnom prenajatom byte. Po roku si povedali: „Áno“. Svoje hniezdočko si chránili, naplno prežívali slastné chvíle šťastia a čerpali z neho plným priehrštím. Žena bola nadšená jeho vnímavosťou, nežnosťou, citlivosťou. Muž bol vďačný za jej starostlivosť, dobrotu a jej čarovný úsmev. Plamienky vzájomnej túžby svietili z ich mladých tvárí.

O dva roky byt vymenili a nasťahovali sa do novučičkého paneláku. Začali s napĺňaním ďalšieho svojho životného cieľa. Hlavnou prioritou sa teraz stala detská izba, keďže na svet sa hlásil ich potomok. Synček sa narodil zdravý a v úplnom poriadku. Plnými dúškami si vychutnávali nové skutočnosti, ktoré bolo potrebné riešiť. Bábätko im opätovalo ich starostlivú opateru a pohľad jeho modrých očí bol neustále ozdobou jeho drobnej ale bacuľatej tváričky. Bolo to veľmi milé a pokojné dieťa. Nasledovali roky pokoja, šťastia a drobných radostí.

Dni plynuli a mladá rodina postupne skĺzla do jednotvárneho stereotypu. Manželstvo poznačili z času na čas už aj prvé nedorozumenia, hádky. Žena unavená monotónnym domácim rituálom, nezvládala zaťažkávacie obdobie ich spoločného života. Muž sa snažil, robil aj po nociach aby nepociťovali hmotnú núdzu, a tak aj on bol občas podráždený. Stávalo sa, že ich vzájomné strety sa vyhrocovali. Žena sa mu začala nenápadne vzďaľovať. Citovo sa naviazala na suseda, ktorý jej občas pomáhal s detských kočiarom, keď chodievala s malým na odpoludňajšie prechádzky... Rozvedený muž v nej videl svoju madonu a začal nenápadne tichým dvorením. Ich predchádzajúci spoločný svet sa pomaly rúcal. Vybledli spomienky, do úzadia potláčali všetko cenné, krásne. Ich vzájomná symbióza zapadala prachom. Mužova tvár pobledla, chodil po byte ako tieň a zostali mu len – nostalgia, strach a otázka, čo bude s ich nádherným synom?! Žena znovu žiarila mladosťou a z jej očí sa dala vyčítať láska. Nebola už však adresovaná jemu, ale susedovi. Nevedel sa s tým dlho zmieriť, snažil sa so ženou komunikovať, no zrazu sa mu zdala akási vzdialená, cudzia, nedostupná.

Jedného dňa ležala na poličke vedľa telefónu strohá, úradná obálka. Chvejúcimi sa rukami prečítal jej nekompromisný obsah. Predvolanie na súd – žiadosť o rozvod manželstva. Nohy sa mu doslova podlomili, srdce rozbúchalo, oči zmáčali slané, horúce slzy. Takže predsa sa k tomu odhodlala...

Osamelý muž rekapituluje svoj doterajší život. Hodnotí, zvažuje svoje životné postoje. Pátra po osudovej chybe, ktorá mu zničila šťastnú životnú etapu a čaká na blížiaci sa ortieľ. Pomaly vstáva. Odchádza bledý, smutný a sám...