vrabciak

Skúsi mu ešte raz uveriť. Opätovne sklamal a znova im prepadol... Ona - matka mu tak veľmi fandila. Pomáhala mu. Je to predsa len jej jediný syn... Bol vždy chápavý, poslušný. Pomohol s nákupmi, upratal, vedel aj navariť. Absolútne sebestačný, vyrovnaný mladík. A predsa...

Kedy stihol padnúť do zradných drogových osídiel? Ako k tomu vôbec mohlo dôjsť? Kto je na vine? Prečo vôbec? Či celý svet je už naruby? Je úplne skazený? Nechápe. Obviňuje seba, obviňuje okolie, obviňuje všetkých...

Ustarostená matka lúšti rébus po nociach. Mĺkva žena tupo hľadí do tmy a hľadá správnu odpoveď. Takmer všetky slzy už vyplakala. Jej boľavé vnútro pahltne túži po pokoji. Má chatrné zdravie. Chce si už konečne vychutnať dôchodok a užívať starobu. Tešiť sa vnúčatám, čítať, chodiť s nimi na prechádzky. Dobehnúť všetko, čo zameškala v mladosti... Na takýto životný ortieľ vôbec nebola pripravená.

Znova zatvára oči pred nerozvážnym mladíckym pokleskom. Podáva mu pomocnú ruku. Zvráskavená tvár ženy vyčarí povzbudzujúci, chápavý, no trochu trpký výraz. Mlčky mu dodáva silu a energiu potrebnú na ďalšiu liečbu. Opakuje ju už tretíkrát!... Stará žena ho pritom láskavo povzbudzuje. Chce mu tak veľmi uveriť. „Nevzdávaj to, chlapče, môj!“, doslova žobre. A za mladým mužom, s dopichaním predlaktím sa opäť zatvárajú dvere liečebného ústavu.

Budú nasledovať len občasné návštevy v tichom sanatóriu. Súzvuk ich duší bude zahalený do ticha. Povzbudivé dotyky jej rúk na drevenej lavičke v parku rozohrajú novú hru s neznámym koncom. Dáva mu ďalšiu šancu začať odznova...