vrabciak

Pamätám si na tie udalosti, len tak hmlisto. Mala som 10 rokov. Bola som ešte dieťa, ale už som vnímala úzkosť, ktorá sa vkradla do nášho domu. Zrazu sa ozval veľký hrmot. Sklenené poháre v sekretári hlasno zarezonovali. Prišli už v noci. Tanky postávali po uliciach a my sme sa báli vystrčiť čo len nos. Do pamäte sa mi vryla aj panika, ktorá nastala medzi ľuďmi. Obchody zívali prázdnotou. Každý sa snažil predzásobiť sa väčším množstvom potravín. Nikto nevedel, čo sa to vlastne stalo. Vojska boli plné ulice. Ľuďom vírili v hlavách zvedavé otázky, čo nás všetkých čaká. Aká je vízia budúcnosti.

Po námestí kráčala starká. Telo sa jej kolísalo z boka na bok. Kĺby jej už odmietali poslušnosť. Zamierila si to rovno k jednému z ruských vojakov. „Choď domov! Čo by Ti povedala Tvoja mama, keby tak vedela, že si prišiel s puškou, nehanbíš sa?“ Ešte že jej vojačik nerozumel. Iste by mala opletačky. Otáčajúc sa za nimi ešte mu zahrozila svojou stareckou paličkou. Aj to patrilo k obrazom tej doby.

Ľudia nevychádzali z bytov, zapínali rozhlas, pozerali televíziu. Diskutovali medzi sebou, aj to potichu, rozoberali vzniknutú situáciu zo všetkých strán. Krajinou sa šírila nostalgia a strach. Mnohí to nezvládli, ušli za hranice. A potom sa všetko  znormalizovalo. Čas začal plynúť pomaly ďalej...