vrabciak

Silný vietor strapatil mužovi neupravenú šticu. Drogy ho viditeľne poznačili.  Bol neustále pod ich vplyvom. Nepomáhali dohovárania rodičov, nezabrali opakované liečenia. Mladý človek, s očami starca, sa nemotorne potácal po sídlisku. Náhle zatúžil po teple domova. Roky sa túlaval po uliciach.  To bol teraz jeho svet. Pach kontajnerov, tmavých ponurých pivníc a podivných skrýš nahradil stratené pohodlie. S roztiahnutými zreničkami jastril po teple niekde v zajatí panelákového schodiska. Pre neho to znamenalo luxusný hotel. Priateľmi opustený, motkal sa neistým krokom po rannom spiacom sídlisku. Jeho vychudnuté ruky zvierali ošumelý igelitový obal. Pomaly sa zapĺňal nedopalkami nevyfajčených cigariet, ktoré hyzdili inak nové chodníky. V duchu ďakoval všetkým bezohľadným fajčiarom, odhadzujúcim ich len tak ledabolo na zem.

Padol na samé dno spoločnosti. Mal svoje obľúbené miesta, kde bez hanby vyžobral aký-taký milodar. Bral všetko, no najradšej obľuboval peniaze. Len za ich pomoci sa dostal k svojej trvalej milenke – droge. Bezstarostná minulosť obletovaného dieťaťa zapadla úplne prachom.  Nedokázal už myslieť na nič iné. Vždy keď bol na dne, vystriehol svoju utrápenú matku a nastavil jej  svoju žobrajúcu dlaň. Pohľad na neho bol zo dňa na deň zúfalejší. Jeho biedny výzor by rozplakal aj kameň.  Jej srdce mu nedokázalo nič odoprieť. Okamžite zmäklo. S pocitom smútku vložila občas poskladané bankovky  do jeho dopichaných rúk. „A šetri si ich, syn môj,“ vždy pomalým krokom od neho odchádzala.  Celý deň potom chodila so zarosenými očami. Jeho osud ju nenechával ľahostajnou, nedokázala mu však pomôcť.  Neprijal jej pomocnú ruku. Nechcel nič meniť. Zostal so svojou milenkou – drogou.