vrabciak

Náhle sa ocitla s malým dieťaťom na úplnej samote. Pre neustále nezhody manžela s jeho vlastným otcom sa vysťahovali na okraj mesta. Nenápadne učupený, strážny domček bol súčasťou záhradkárskej kolónie. Žena bola druhý rok na materskej dovolenke so svojim rozkošným synčekom. Leto na chalúpke bolo doslova čarovné. Každodenné bozky horúcich slnečných lúčov zafarbili ich telá do bronzova. Celé dni trávili spolu na veľkom, priestrannom dvore. Chlapča sa do sýtosti vyšantilo a večer znavené líhalo do svojej detskej, drevenej postieľky.

Zimné obdobie bolo pre dvojicu naopak ukrutným trápením. Zobúdzali sa do nepríjemnej studenej izby. Chlad veľmi znepríjemňoval domácu pohodu. Životné podmienky mali priťažké na vtedajšiu vyspelú, modernú dobu. Plienky  žena vyvárala v obyčajnej práčke a následne ich žmýkala v malej, v pravidelnom rytme, poskakujúcej žmýkačke. Raritou bola veľká plechová vaňa na dvore za domčekom. Pri nostalgickom spomínaní sa na jej tvári zjaví pokorný úsmev. Čím všetkým prešla, čo všetko zažila jej často krát dodatočne vyrážalo dych.

Každým dňom sa čoraz viac približovala jar. Rozmočená zem, v tom roku, kvílila od nadmernej vlahy. Podmienky pre každodenný život s malým dieťaťom boli nesmierne vyčerpávajúce. Deň im uletel, ani sa nenazdali a bol večer. V ten deň lialo ako z krhle. Obrovské kvapky dažďa hlasno bubnovali na strechu domčeka. Dvojica pokojne prežila nepríjemný, sychravý deň. Pomaly sa blížila noc. Chlapček už vyše dvoch hodín slastne odfukoval zababušený vo svojej vyhriatej postieľke. Žena nervózne  pobehovala po izbe a vyzerala manžela z okna. Znova meškal. Prešla polnoc. Stále nechodil. Sedela schúlená do klbka v kresle a podriemkávala. Dnes mala narodeniny. Samota ju gniavila čoraz silnejšie. Bezmocne sa ňou nechala opantať. Hlbšie sa zosunula do kresla. Svetlo blikajúcej obrazovky umelo zaháňalo pocity opätovného sklamania. Predstava slávnostnejšieho večera sa postupne začala rúcať ako domček z karát. Znova na ňu zabudol. Prednosť dostali jeho kamaráti.

O pol jednej konečne s veľkým buchotom otvoril vchodové dvere. Chlap zablatený až po uši a s už neistým krokom, z vrecka kabáta nešikovne vybral malú, úbohú kytičku zdemolovaných snežienok. Tak predsa nezabudol. Vzhľad zničených nežných kvietkov bol trápnym odrazom citovej absencie. V tichu izby zostalo visieť ženine veľké sklamanie...