vrabciak

Pripadalo jej akoby bojovala s veternými mlynmi. Výčitky neustávali. Zranená duša ženy kvílila. Dlho sa umárala žiaľom. Zrazu sa nedokázala smiať, náhle nevedela žiť. Pozerala na okolitý svet očami vystrašenej srnky. Nový život, v nej klíčiaci, zrazu odišiel. Akoby z nej vyplavil všetko pozitívne. Cítila sa ako ničotný a bezcenný obal. Objala ju prázdnota. Nekompromisne ju gniavila. Pomaly jej rozleptávala srdce. Pri pohľade na vysmiate detské tváre sa jej do očí tlačili slzy. Smutný pohľad rýchlo skĺzaval na zem. „Prečo sa to stalo práve mne?“ S touto otázkou vstávala aj líhala. Žena sa uzatvárala sa pred svetom, bočila od ľudí. Po polroku sa konečne začala vyrovnávať so skutočnosťou. Verila, že jej lono znova ožije a splní jej sladké nádeje: stať sa skutočnou matkou. Ťažké obdobie prekonávala s predstavou plnej náruče. Zahnala negatívne myšlienky a vystierala svoje nedočkavé, teplé dlane k svetlejšej budúcnosti. Oplatilo sa jej to.

Konečne bola šťastná. Po rokoch strádania sedela na nemocničnej posteli a v rukách držala svojho vytúženého synáčika. Jej ruky sa dotýkali hodvábneho, nežného telíčka s rešpektom a nesmiernou opatrnosťou. Malá tvárička bola zaborená do mäkulinkej perinky. Z času na čas ju rozosmievala neuveriteľnými, grimasami. Šírili okolo seba pokoj. Vôňa novorodenca vyhrala nad ťažkým nemocničným pachom. Hrdej mamičke náhle rozkvitli oči. Vyžarovali teplo, skrášlili ešte bledú, trochu vysilenú tvár. Krehká dvojica pôsobila nedočkavo. Zvláštne puto túžila rozšíriť aj medzi druhú milovanú osobu, otecka. Ten v zvláštnom opojení a dojímavo zmätený, že sa stal otcom, už vchádzal dlhým krokom do budovy. Odohrávala sa v ňom naozajstná búrka citov...