Na chvíľu sa mi vrátilo späť moje stratené detstvo. Nebolo najľahšie, no predsa bolo bezstarostným obdobím môjho života. Vlak sa lenivo približoval k rodnému mestu. Jeho jednotvárna melódia evokovala vo mne množstvo pocitov. Náhle ožívali takmer zabudnuté spomienky. Mimovoľne sa sústreďovali a vytvárali bohatú zbierku. Pred očami sa objavila mozaika dávneho šťastia, smútku i radosti.
Akosi mimovoľne som sa ocitla vnútri nášho starého domu. Voňal minulosťou. Prežité momenty som takmer nevládala spracovať. Milovala som všetky zákutia tmavého schodišťa. Spomienky sa na mňa začali valiť obrovskou rýchlosťou. Rozpamätala som sa na pestrú paletu rozmarných detských hier: od obyčajnej schovávačky po hru na obchodíky, spevácke súťaže a množstvo iných detských výmyslov. Ej veru, dobre nám bolo, keď sme nemali takmer žiadne povinnosti. Vymýšľali sme neuveriteľné množstvo činností, navystrájali kopec hlúpostí. Stačilo, keď sme sa ocitli na chvíľku bez dozoru, a okamžite z toho pozeralo nejaké huncútstvo. Nebudem vyratúvať množstvá rozbitých okenných tabúľ, pošliapaných a dolámaných kvetín, či udupaných trávnikov. Všetko sa mi zdalo s odstupom času roztomilo huncútske. Nápady sa v našich detských hlavičkách rodili neuveriteľne rýchlo a ľahko. Dopady našich skvelých plánov nás vtedy nezaujímali. Dychtili sme neustále po niečom novom. Zážitkov nebolo nikdy dosť. Pripadalo mi to odrazu všetko tak detsky nevinné a čisté.
Zrazu som drobčila po sivom, kamennom chodníku a moje bacuľaté nôžky cupkali do blízkych potravín. Starý pán vedúci, ma takmer vždy pohladkal po vlasoch a chytil za trošku vysunutú bradu. K tradičnému nákupu takmer vždy prihodil tabuľku sladučkého zemiakového cukru, či malého, gumeného hadíka. Kvôli už spomínaným dobrotám, sa predsa len oplatilo ísť do obchodu na malý nákup. Jednak som pomohla milovanej mamke, jednak som cestou späť vychutnávala tak mámivé sladkosti. Ako som si tak veselo poskakovala, za mnou sa niesol ostrý hvizd kamaráta Vlada, suseda, ktorý sa dal naviesť na všakovaké lotrovská. Zaváňali vždy veľkou približujúcou sa katastrofou. Pri nohách sa nám poslušne motal jeho malý, roztomilý psík s milou čiernou škvrnou na ľavom ušku. Nuž aspoň na okamih som si vykúzlila romantickú chvíľku. Náhle som precitla.
Cesta mi neuveriteľne rýchlo ubehla. Bola som doma. Pohlcoval ma dav ľudí. Ocitla som sa na nástupišti a vyzerala svojich blízkych. Nevidela som ich, tak som sa pohla ďalej. Vtom som ich zbadala. Stáli pri hlavnom vchode a mávali. Zrazu som dala zbohom spomienkam a čelila prítomnosti.
Komentáre
hmm
mladi chuligani
Vesper,
Noncreativ,
vrabciak
Noncreativ,
vrabciaaaaaak
spat k tvojmu clanku, presne som ciitil ten nadych minulosti o ktorom si pisala, je prijemne chladny v tomto teple :)
Nončo,
:)
... :-))) ...
Vrabček...
Ešteže chodíš vlakom a nie autom, tam by si nemala toľko času okukovať a dumať... ((-: