vrabciak

Bol september. Priniesli sme si domov malé šteniatko. Najprv to bola len biela, mäkučká, chlpatá guľka. Jej výrazné čierne očká sa ponášali na lesklé, čierne gombíky. Šteňa chodilo spočiatku veľmi smiešne. Malé labky kládlo na zem akosi nesmelo. Na parketách sa mu komicky šmýkali. Zvedavý drobec sem-tam vystrčil malý, rozkošný ňufáčik. Hovorili sme mu: „Ty náš malý zástrčkový noštek.“ Hrozne totiž pripomínal obyčajnú bytovú zástrčku. Už od malička to bolo veľmi hravé psíča. Hneď zrána začínalo vyvíjať svoju výtržnícku činnosť. Neúnavne vymýšľalo kadejaké nezbedy. Nestihli sme sa pri ňom nudiť, ej to veru ani náhodou! Často sme sa prebudili na to, ako nám náš malý nezbedník popoťahoval paplón dolu z postele. Týmto nám dával jasne najavo, že je čas vstávať a treba sa s ním hrať. Bol to veru parádny fiškus.

Jedného dňa po zvyčajnej rannej toalete, nikým nespozorované ticho vkĺzlo do potvorených dverí rolldorovej skrine. Bolo mu tam krásne, teplučko. V absolútnom tichu, malé klbko, po dlhšej prechádzke unavené, o chvíľku tíško zaspinkalo. Keďže už dlhšie sme ho nemuseli okrikovať, začínalo nám to byť akési podozrivo čudné. Nikde sme ho nevideli ani nepočuli. Neobjavilo sa ani po otvorení skrinky na kuchynskej linke. To už bolo priveľmi nápadné. Na tento zvuk totiž zareagovalo vždy. Skrývali sa tam kadejaké jeho dobroty. Nezareagovalo ani teraz. Pomaly sa nás začala chytať panika. „Kde len môže byť, ten náš milý, malý tuláčik?“ Prehľadali sme všetky izby. Nakukli do každého kúta v byte, ale šteňaťa nikde. Akoby sa po ňom bola zľahla zem. So zdesením sme vykúkali z balkóna, či sa mu náhodou nepodarilo prešmyknúť cez mreže. Strach nám nedovolil pomyslieť na najhoršiu alternatívu, ktorá sa mu mohla prihodiť. Nebodaj leží už na zemi pod balkónom ako nehybná mŕtvolka. Našťastie sa tento hrozný fakt nepotvrdil. Poriadne nám odľahlo.

Začali sme teda rozmýšľať psím rozumom. Kam by sme sa tak len mohli schovať? Rozmýšľali sme tuho, až sa nám z kečky parilo. Zrazu sme počuli nejaký tichý, nenápadný škrabot. Žeby sa v našom dome objavili nebodaj myši? Hlasné zazívanie a výrazné kňučanie nás však rýchlo vyviedlo z omylu. Za dverami našej vstavanej skrine sa na mäkkom froté uteráčiku, mimochodom stiahnutého z poličky, rozšafne naťahovalo naše milované šteniatko. Rozkošnícky si ľahlo na chrbátik a s akousi samozrejmosťou očakávalo, že ho budeme hladkať po jeho ružovom brušku. Boli sme takí spokojní, že sme ho našli, že sa tak nakoniec aj stalo.

Za svoj viťúzsky kúsok sa mu dostalo ešte aj slastné pohladkanie. No povedzte úprimne, nechceli by ste byť niekedy takýmto šteňaťom?