vrabciak

Žena ležala na posteli obalená clivou samotou. Zahalila sa do nej celá – bezo zvyšku. Tupým pohľadom civela na bielu stenu oproti. Neustále, dookola rozoberala svoju nepodarenú minulosť. Celé roky pociťovala sexuálny a hlavne citový deficit. Vo svojich vzťahoch dávala vždy na prvé miesto svoj proťajšok. Nevedela byť sebecká. Zrejme toto bola jej fatálna chyba v jej prežitých životných situáciách. Vstupovala do nich vždy s úprimným srdcom, otvoreným dokorán. Zabúdala si pri nich vážiť samu seba.

Stretla tých nesprávnych mužov. Prvý, ktorý jej skrížil cestu bol maximálny egoista. Vždy hľadel len na seba a svoje potreby. Pre partnerský vzťah vtedy nebol vôbec zrelý. Druhý v poradí „mamičkin maznáčik“, sa zasa nevedel postarať ani len sám o seba, nieto o svoju rodinu.

Žena darmo hľadala neochvejné mužské ramená. Túžila aspoň na chvíľku sa schovať v ich silnom objatí. Bezradne prahla hlavne po duševnom bohatstve. Svoj pokojný prístav pokoja a nehy však doposiaľ nenašla. Zo svojho zlyhania začala obviňovať samu seba. Jej psychika pracovala na plné obrátky. Pozorovala okolitý svet naširoko otvorenými očami. Stávala sa nesmierne krehkou a ľahko zraniteľnou. Zrazu strácala radosť zo života. Slizká pavučina zatrpknutosti omotala jej nežnú dušu. Postupne prestávala veriť sebe i celému svojmu okoliu.

Ovládol ju zmätok. Cítila sa nesmierne hlúpo a nevyrovnane. Pocity samoty ju nemilosrdne hrýzli a nekompromisne nahlodávali posledné zvyšky jej sebavedomia.

Opustená žena je našťastie vyzbrojená nesmiernou dávkou trpezlivosti. Nikam sa neponáhľa, na nič už nečaká. V kruhu svojich najbližších sa snaží o znovuzrodenie svojho strateného „JA“. Nestráca vieru. Žije s nádejou, že raz aj ona nájde pokojné miesto a nadobro v ňom šťastne zakotví. Svoje životné svetlo hľadá opatrne, pomaly a s nesmiernou odvahou.