vrabciak

Bola nádherná sobota. Ráno ako vždy sa dve priateľky vybrali na hrádzu. S bundami, prevesenými cez plecia, jazdili na svojich koníkoch, pravidelným rytmom k svojmu stanovišťu. Cestou ich stihol nezbedne pohladiť aj príjemný vetrík. Hneď zrána sa na nich usmievalo teplučké, májové slniečko.  Ich milované kone hopkali pravidelným a svižným tempom.

„Dnes je naozaj krásne, čas ako stvorený na prechádzku“, prehodila jedna z priateliek.

„Veru, veru. Paráda.“ Takýto deň sme ešte toho roku ani nemali.“ Pritakávala jej.

Mali za sebou už celkom slušnú trasu, keď sa to stalo. Dovtedy jazdili hrdo a majestátne. Povedľa nich pobiehal nádherný, zlatý retriever. S jazykom vyplazeným, takmer po samú zem, nenápadne udával dvojici smer jazdy. Zrazu zaznel hlasný pokrik:

„Hó, Hó! Stoj!“

Jeden z koňov sa akosi vymkol spod kontroly. Začal vyplašene vykopávať nohami do vzduchu. Žena sa snažila svoj povel hlasno a dôrazne zopakovať: 

„Cyril, stoj!“

Milý kôň však nepočúva.  Vzápätí mladú slečnu nemilosrdne zhodil zo sedla. Na chvíľu zostalo hrobové ticho. Kôň odbehol a z dolnej cesty bolo počuť už len slabunké, kvílivé zvuky. Žena ležala bezvládne na zemi. Vôbec sa nehýbala. Druhá z dvojice opatrne privolávala nervózneho koňa. Rozrušený vybehol na cestu a svojimi veľkými očami pozorne sledoval okolie. Vyzeral veľmi nerozhodne. Pobiehal hore-dole po voňavej, zelenej trávičke. Až po hodnej chvíli sa podarilo žene koníka primäť znovu k poslušnosti.