Kráčal pomalým krokom. Opätky osamelo klopkali po mokrom asfaltovom chodníku. Bol unavený. Pracovný týždeň mu dal poriadne zabrať. Priblížil sa k paneláku. Výťah ho vyviezol na piate poschodie. Pomaly otváral bytové dvere. Vyvalila sa ne neho smutná samota. Tíško sa vyzul a vošiel dnu.
Smutne sa poobzeral. Jeho malý anjelik na neho nevybafol ako obyčajne. Neznesiteľný zvuk abnormálneho ticha prerušoval iba pravidelný tikot kuchynských hodín. Otvoril chladničku. Do jedla ani nemal chuť. Uvaril chutný, lipový čaj. Unavene klesol na stoličku. Rozhodol sa pre palacinky. Väčšinou ich robievali svorne. Celá rodinka si činnosť podelila. Mamička zarobila cesto, ocino ho vysmážal a malé kučeravé chlapča plnilo - podľa ich želania. Nikdy si neuvedomoval obyčajné čaro domova. Až teraz, keď oň náhle prišiel. Jeho ruky sa dali automaticky do práce. Vytiahol potrebnú nádobku, šľahač i panvicu.
O chvíľu akoby nacvičene šťukol do rádia. Ozval sa hlas moderátora. Aspoň budem mať spoločnosť, pomyslel si, a pomaly vysmážal chutné, voňavé palacinky. Nostalgia mu ukrajovala z jeho života poriadne kúsky. Jeho žiaľ vôbec nepoľavil. Myslel si, že je už za vodou. Pravda bola, však úplne iná. Pomaly sa z neho stáva smutný, osamelý muž.
Komentáre
Vrabčiačik, ach jaj smutné, osamelé..
Vieš pekne popísať príbeh.
..hmm.. až ked stratíme, zistíme,čo sme mali..
no niekedy lepšia osamelosť,ako falošná spoločnosť.
Zara. Miss Ellie