vrabciak

Biele plástové vrecia som poukladala ku vstavanej skrini. Stáli tam ako nemí svedkovia.  Mĺkvo celú noc svetielkovali do tmy. Pôsobili na mňa zvláštne. Stali sa tichým mementom nášho rozchodu. S osobnými vecami som k nim pribalila, za hrsť pocitov, zážitkov  a množstvo smutných okamihov. Rozhodla som sa situáciu nevyhrocovať. Riešim ju radikálne. Zajtrajší deň bude akýmsi medzníkom v mojom doterajšom živote. Telefonicky som dohodla väčšie auto. Nevezmem všetko. Množstvo drobných vecí zostane nemo trčať v byte ako dôkaz mojej doterajšej existencie. Pečať mojej bytosti je vtlačená v celom byte. Snažila som sa ho zariadiť nielen účelovo ale aj vkusne.

Začínam ďalšiu životnú etapu. Budem si opäť zvykať na nové podmienky. Darmo, k inému východisku som nedospela. Hľadala som ho nesmierne dlho. Snažila som sa byť veľkodušná. S pocitom trpkosti som zmierlivo odpúšťala jeho každodenné prešľapy.  A muž si nato zvykol. Nikdy sa hlbšie nezamýšľal nad dôsledkami svojho konania. On žil. Bolo mu dobre. Ja som sa najprv skryte trápila. Neskôr som sa mu pokúšala prehovárať do jeho duše. S hrôzou som zistila, že on ju vôbec nemá. Trvalo to necelých 9 rokov...