vrabciak

Silnejúci vetrisko s obrovskou silou narážal na okenné tabule. Striehla na ňu ďalšia dlhá a osamelá noc. Aj počasie akoby vykresľovalo poryvy jej unavenej mysle. Denne zápasila s nezmyselným ohňostrojom vlastných myšlienok. Systematicky nahlodávali jej doráňanú dušu. Nedožičili chvíľu pokoja. Spôsobovali neuveriteľné muky. Často prepadávala pocitu bezradnosti. Nedokázala zodpovedať dôležité otázky, týkajúce sa jej ďalšej existencie. Samota príšerne zabolela. Potajme prehltávala horké slzy poznania. So svojou submisívnou povahou čelila mnohým životným prekážkam. Predsa sa však nevzdávala. Tvrdohlavo a so zaťatými zubami sa prebíjala svojim spackaným životom ďalej. Po každej utŕženej facke našľapovala veľmi opatrne. Napredovala rozvážne a pomaly. Kráčala takmer po špičkách. Na jej osobnom semafore neustále blikala červená. V podvedomí ženy rezonoval strach.

Zmocňovali sa jej stavy paniky. Stres panujúci dookola, uberal nenápadne posledné zvyšky životnej energie. Bezmocne pozorovala okolitý svet. Jej vedomie nadobudlo pocit, že nie je vhodným adeptom dnešnej dynamicky sa rozvíjajúcej doby. Dostala od života poriadne lekcie. Prijala ich mĺkvo a statočne. Smútok však natrvalo ozdobil jej hnedé oči. Snažila sa nepodliehať citom, nerozplakať sa. Pozorne si strážila svoju minulosť. Do tajnej zásuvky navždy uložila všetko to pekné, čo od života dostala. Do svojho najbližšieho okolia šírila potom už len zvyšky svojho dobra. Lásky, nahromadenej za celé dlhé roky, mala vždy nadostač. Patrila k tým naivným ľuďom, ktorí verili v jej silu. Neúnavne vysielala signály a čakala na ich spätnú reakciu. Často ju nepríjemne prekvapili mnohé zistenia. Pocity statočne prefiltrovala a kráčala ďalej. Cítila sa prebytočnou, nepotrebnou, a hlavne nepochopenou. To chcela od života len máličko, žiť pokojným životom. Zistenie, že žila vlastne cez životy iných, pochopila trochu prineskoro. Mlčky trpela. Svoju bolesť odmlčala tie celé dlhé roky. Láska aj šťastie jej akosi preleteli cez prsty.

Žena unavene vstala z kresla. Vošla do kúpeľne a opláchla svoju ustarostenú tvár. Studená voda aspoň na chvíľu prehlušila výbuch citov, ktoré ju ovládali. V jej sklamanej duši sa pričasto prevaľovali ťažké mračná. Snažila sa o svoj reparát. Zatiaľ to boli neúspešné pokusy. Napriek tomu, túžila byť ešte chránená, láskaná, rozmaznávaná, či dokonca zbožňovaná. Chcela prežiť život, v ktorom by konečne sama hrala hlavnú úlohu...