vrabciak

Sedela na lavičke pod košatým dubom. Oči upreté do diaľky, výraz smutný a neurčitý. Matka. To slovo v každom z nás evokuje niečo iné. V jednom dobrú starostlivú ženu, v druhom nenávidenú sebeckú bytosť, v treťom...

Tá moja je obyčajná a možno až priveľmi prísna k sebe samej. Neustále výčitky: Mohla by som pomáhať aj viac, mohla by som urobiť to aj ono... Vôle by bolo za plný kôš, ale síl z roka na rok nenápadne ubúda.

Na chvíľu prepadla sneniu. Ocitla sa na lúke posiatej nedozerným množstvom kvetín s vnúčikom v náručí. Och, ako rada by mu bola stále na blízku. Lásky je v nej na rozdávanie a on jej potrebuje mnoho. Jeho detské očká žiaria, jamky na líčkach sa objavujú pri každom jeho úsmeve. Škoda, že nerozpráva, ešte sa to nenaučil – je maličký. Bude to milý, neodolateľný nezbedný chlapček, až vypovie prvé slová. Prišiel na svet o niečo skôr akoby mal, a tak má množstvo problémov. Zdoláva ich statočne, ba priam hrdinsky. Malé chlápätko je ustráchané akoby videlo nástrahy ľudského bytia už vopred. Len spolu s ním sa cíti byť silná a ešte veľmi potrebná. Dotyk jeho malého tielka jej dodáva množstvo energie, motivuje a posilňuje... S ním zabúda na všetky podstatné problémy, ktorým denne čelí. Chýba jej rodinná pohoda. Doma sa cíti byť nepochopená... Túlia sa k sebe. Svojou nekonečnou láskou objíma jeho srdiečko a dodáva mu potrebný pocit istoty a bezpečia. Ešte chvíľku, ešte chvíľočku... Sú to pre ňu nesmierne vzácne a ničím nenahraditeľné pocity. „Mám chvíľku svoj vlastný svet, tak mi ho nechajte...”

Na nos jej padla dažďová kvapka, jedna, druhá, tretia... Nakoniec sa spustil silný dážď. Žena pomaly vykročila, pripravená ísť domov a hrať divadlo... Tváriť sa, že je všetko v poriadku a všetko tak ako má byť. Pravda, je však iná. Nič nie je v poriadku. Je to vyčerpávajúca rola, a prestať ju hrať znamená... Čo ju vlastne núti nasadzovať si denne masku mlčania? Svokra – matka jej manžela ju núti. Stará, zvráskavená starenka milujúca len svojho jediného syna. „Vždy si ucti starších ľudí!“, rezonujú jej hlavou slová vlastnej mamy. Len či sa to dá vždy dodržiavať? To už nechám na vás...