vrabciak

Za oknami žiarili skvostne vyzdobené stromčeky. Ich ligot sa odrážal v oknách doďaleka. Blikanie farebných svetielok umocňoval pocit magického večera. Z domácností sa šírili lahodné vône tradičných vianočných jedál. Minúty kaprov vo vani boli už takmer zrátané. O malú chvíľu pribudnú na štedrovečerných stoloch ako hlavná sviatočná dobrota. Zostávalo vykonať ešte zopár drobností: prestrieť sviatočný stôl, nachystať sladké oblátky s medom. Porozkladať taniere, príbory, vyzdobiť stôl ovocím a orechmi a najkrajšie sviatky pokoja a mieru sa mohli začať.

Viera sa však ešte stále trápila v práci. Všetci už dávno odišli, len ona nevedela nájsť malichernú chybu v podnikovej uzávierke. Chýbalo jej 1500 eur. Prerátavala sumy krížom krážom, odpredu odzadu. Stále mala rovnaký výsledok. Nechápalo to. Pomaly sa jej chytalo už zúfalstvo. Predstavovala si svoju malú dcérku. Ninka bola od rána u susedky. Už iste zasadne pomaly k večeri a jej dievčatko tam bude navyše. Strašne sa za to hanbila. Nemohla predsa vedieť, že jej nebudú sedieť strany má dať a dal. Rýchlo zvažovala, čo bude najlepšie urobiť. Nechať uzávierku uzávierkou a letieť domov? Či predsa len nájsť dobre schovanú chybu a až tak ísť prichystať slávnostné vianočné menu? Nevedela sa narýchlo rozhodnúť. Nakoniec predsa len zvíťazil materinský cit. S rýchlosťou blesku vypla počítač. Ani nevedela ako, ocitla sa pred svojim panelákom. Všetky miesta už boli obsadené. Len s veľkou námahou sa jej predsa len podarilo nájsť jedno miesto na zaparkovanie svojho auta. S výčitkami nazerala do okien a v svojej mysli dedukovala, ako ďaleko je s prípravami štedrej večere jej ochotná susedka.

Prihrmela pred jej dvere a zaklopala. Po malej chvíľke jej otvorila. Usmiata susedka ju pozvala do bytu. Viera sa zahanbene začala ospravedlňovať za veľké meškanie. Dobrosrdečná stará pani ju však dokonale chápala. „Ale, veď sa nič strašné nestalo.“ Chytila ju za ruku a zaviedla do obývacej izby. Pohľad na nádherne upravený vianočný stôl Vieru úplne omráčil. Miestnosť bola zariadená starodávnym nábytkom. Bola to precízna ručná práca starodávnych majstrov. Pri okne stál elegantný zlato-červený stromček, ktorý izbu dokonale skrášľoval. „Poďte, už čakáme len na Vás, Vierka“. Až teraz zazrela za vrchstolom sedieť svoju dcéru. Ninka sa blažene usmievala. Pohojdávala svojimi čiernymi vrkočmi a z jej šibalských očiek sa dalo vyčítať, že je už neuveriteľne hladná. Aj Viera si uvedomila, že jej strašne škŕka v žalúdku. S veľkými výčitkami, no nakoniec predsa len prijala teda pozvanie k štedrovečernému stolu.

Takto netradične strávili Viera s Ninkou svoje takmer pokazené Vianoce. Láskavá, osamelá žena ich veľkodušne pozvala na slávnostnú večeru. Pripravila tak najvýnimočnejšie vianočné sviatky v ich doterajšom živote. Odplatili sa jej za to podaním pomocnej ruky a opatery v jej neskoršej starobe. Bol to pre starú ženu takisto najcennejší vianočný dar.