Rýchlo sa rozlúčila s kolegami. Zrýchleným krokom vyšla z budovy. Ponáhľala sa za svojím staručkým ockom. Bude ju čakať ako vždy. Nalepený s nosom na okne uprene pozerá na vstupnú bráničku. Očami ju neustále privoláva. Bezmocný, osamelý starec je úplne odkázaný na invalidný vozík. A aký to bol voľakedy činný človek. Jeho zázračné ruky neustále niečo majstrovali. Vždy sršal optimizmom a nezvyčajnou energiou. Život sa s ním pred dvoma rokmi nechutne zahral. V to ráno sa prebudil ochrnutý od pása smerom nadol. Muž si uvedomoval svoju starobu aj jej dôsledky. Plne rešpektoval svoj osud. Aj na takúto situáciu bol pripravený. Vzal to absolútne športovo. Sám požiadal svoje deti, aby ho umiestnili do penziónu. Nikdy nechcel zostať niekomu na ťarchu. Žil vždy zodpovedne a čestne. Celé dlhé roky poctivo odkladal peniažky. Dobre vedel, že sa mu to raz v živote oplatí. Porozdával blízkym a celému svojmu okoliu obrovský batoh lásky a šťastia.
Dcéra každý deň tíško zaklopala na dvere. Vošla dnu s milým úsmevom na perách. Nasledoval srdečný bozk na otcove čelo a otázka: „Tak ako sa máš dnes, ocko?“
Rovnaký scenár sa opakoval deň čo deň. No otec jej doslova mizol pred očami. Zostal z neho zvráskavený malý, útly človiečik. Pôsobil nesmierne krehko a zraniteľne. Žena ho denne navštevovala a skrášľovala jeho možno už spočítané dni. Nuž, staroba je nezvratná...
Komentáre
jo to nas caka vsetkych ...
Vrabček, neviem prečo je vo mne zakoreená taká predstava,
Môo otec tiež ochrnul. Po dvoch týždňoch zomrel. A mne sa zdá, že je doteraz pri mne.
Kazdy koho milujeme cirou laskou
Plne rešpektoval svoj osud. Sám požiadal svoje deti, aby ho umiestnili do penziónu.
Always,
Zuzka Rozprávkárka
Vasilisa26
Vrabčiak..hmm, staroba je veu nezvrártiteľná
Zaruška,