vrabciak

Zlovestné mračná sa rýchlo rozliezli po celej oblohe. Tvorili zvláštne obrazce najrozličnejších tvarov. Tíško sa plazili a čakali na svoju chvíľu. Ich útroby tučneli. Postupne sa nabaľovali. V priebehu niekoľkých minút sa nad krajinou úplne zotmelo. Na vysušenú zem dopadli prvé nesmelé kvapky spásonosného dažďa. Skropili chodníky, cesty i rozsiahle lány polí. Zem hltavo nasávala vodný príval. Krajina stíchla. Jemnú melanchóliu len sem-tam prerušovali hlasné ozveny dunivých hromov. Hrozivo vyzerajúce blesky chvíľkami osvetľovali pomaličky vlhnúce strechy. Dažďové kvapky dopadali na okenné parapety. Ich nežná melódia doslova zvádzala k tichému rozjímaniu. Svieži kúpeľ akoby zmýval zo sveta všetku špinu. Ich nánosy sa nenápadne zmenšovali. Bez stôp sa strácali v chladnej, tmavej zemi.

Pod stojatou lampou, v kúte izby, sedela staršia žena. Jej úplne postriebrená hlava sa trochu nakláňala k otvorenému albumu. Dojato listovala v jeho obsahu. Krátko sa pristavovala pri jednotlivých snímkach. Skúmavo hľadela na svoje milované deti. Očami ich nežne pohládzala. Sama ich vychovala štyri. Spätne sa zato obdivovala. Dážď za oknom podvedome vyburcoval jej vnútro. Tíško bilancovala. Pred zvráskavenými očami prebehol jej skrátený životný príbeh. Bol trochu prikrášlený, bez všetkých negatívnych zážitkov. Celé tie roky ich úpenlivo zatláčala kdesi do pozadia. Prežila tak vcelku pokojný život naplnený až po okraj množstvom lásky a tolerancie. Rozdávala ju plným priehrštím. Vychovala dobrých a slušných ľudí. Bola právom hrdá na seba aj na svoje dcéry. Vracali jej všetko, čo do nich kedysi vštepovala: lásku, toleranciu, pokoru i nehu. Jej starnúca tvár sa rozjasnila. Svoj život sa rozhodla obetovať svojim deťom. Do očí sa vtisli slané slzy poznania. Teraz už vedela, že nežila nadarmo...