vrabciak

Po rodičoch sme ho milovali najviac. Myslím tým nášho dedka. Vysoký, pevne stavaný muž bol pre nás doslova nenahraditeľný. Po večeroch nám s nesmiernou láskou rozprával množstvo zaujímavých príhod. Doteraz nevieme, či boli pravdivé, alebo ich len tak, pre nás – deti vymýšľal. Mal neuveriteľný talent. Vedel nádherne pútavo rozprávať. Často sme sa pri ňom pozabudli a ponechali si od úžasu pootvorené ústočká. Bol to náš dedko – rozprávkar.

Na posledný večer, ktorý sme s nim prežili si pamätáme veľmi presne. Každej z nás vyrobil zvláštny venček. Boli si veľmi podobné, a predsa boli iné. Mali však spoločnú črtu. Bol to od neho dar na rozlúčku. Akoby cítil, že tento večer prežíva s nami naposledy. Sedeli sme s ním dlhšie ako zvyčajne. Uprosili sme rodičov, aby nám povolili posunúť večierku. Po pútavom rozprávaní sme ešte uštedrili deduškovi sladkú pusu na dobrú noc a poslušne odcupkali do postieľok.

Nasledujúci deň bola sobota. Dedko pracoval v mliekarni. Ráno sa ako vždy vybral do práce. Tento deň bol však pre neho osudným. Kráčal pevným krokom po chodníku. Blížil sa pomaly už k závodnej bráne. Do práce však nedošiel. Na chodník sa totiž vyrútilo obrovskou rýchlosťou vojenské auto. Zaznel prudký náraz. Potom nastalo mĺkve ticho. Náš milovaný deduško zostal nehybne ležať. Už nikdy sa neprebral. Nikdy nič nevyrozprával... Vojak, ktorý sa potužil alkoholom, nezvládol riadenie a starca neúmyselne zabil.

Tak vyhasol život nevinného, zdravého človeka. Zostala nám po ňom len nostalgická spomienka. Jeho neopísateľne čarovné príbehy sídlia natrvalo v našom srdci.