vrabciak

Na autobusovej zastávke vládol mierny chaos. Bolo neskoré pondelkové popoludnie. Ľudia sa trúsili z práce a netrpezlivo očakávali svoj spoj. Na lavičke sedelo malé dievčatko s rozkošným noštekom vyhrnutým dohora. Zvedavo pozorovalo okoloidúcich. Neskôr nezbedne poskakovalo na jednej nohe okolo zastávky. Zo stanice konečne prichádzal poloprázdny trolejbus. Hŕstka ľudí sa doň húfne premiestnila.

Sedadlo vedľa dverí obsadila malá, hybká starenka. Jej biele, striebrom posiate vlasy žiarili do diaľky. Stará pani sa hneď prihovorila mladej študentke, sediacej oproti. Dlho sa pritom prehrabovala vo svojej kabelke. O chvíľu z nej vytiahla malú manikúrovú súpravu. Svoje konanie nahlas komentovala. Pochválila sa mladej slečne: „Kúpil mi ju môj Robko, môj najmladší syn, viete? Vychovala som až štyri deti. Troch synov a jednu dcéru. Všetci majú vysokú školu. A poviem, vám slečinka, nebolo to veru ľahké.“

Mladá slečna sa nenútene pustila so starkou do rozhovoru. Viacmenej iba ticho pritakávala. V duchu obdivovala nezvyčajnú vitalitu tejto starej, približne sedemdesiatročnej ženy. Postupne sa stávali svedkami nezvyčajného rozprávania všetci cestujúci. Niektorí z nich na ňu hľadeli  s netajeným obdivom. Iní sa tvárili nezúčastnene, no akási vnútorná sila ich aj tak vtiahla do jej príbehu. Celý život venovala svojim deťom. Počas netradičného monológu v jej očiach žiaril neskutočný materinský cit. Na svoje deti bola hrdá. Dvaja zo synov vyštudovali medicínu, tretí sa stal stavebným inžinierom a dcéra bola ekonómkou. Možno by sa cestujúci dozvedeli aj viac z jej zaujímavého života, no nestalo sa tak. Starká vstala a opatrne vystúpila. Predtým sa milo a srdečne rozlúčila s mladou študentkou.

„Dovidenia, slečinka a ďakujem.“ Jej odchodom zavládlo v trolejbuse divné ticho. Každý z nich v duchu bojoval so svojim vlastnými myšlienkami. Z láskavých slov milej starenky zostali len nebadateľné stopy v mysli mladého dievčaťa...