vrabciak

Konečne prišla sobota. V noci mierne nasnežilo. Zamrznutý sneh pod jej nohami vŕzgal v pravidelnom rytme. Kráčala pomaly. Opatrne našľapovala na husto zasypaný chodník. Ospalé slnko len veľmi nesmelo vykúkalo z nádherne zafarbenej, modrej oblohy. Po pracovnom týždni bola veľmi unavená. Akútne potrebovala dobiť baterky. Zrazu jej malý vnúčik veľmi chýbal. Zatúžila pohladiť jeho jemné, hodvábne vlásky. Žiadalo sa jej vidieť jeho čarovný, šibalský úsmev.

Po týždni znovu spolu postavia garáž pre autíčka, prečítajú obrázky v nádherne ilustrovaných, detských knižkách. Razom sa prenesú do čarovného detského sveta, plného hier. Takýmto jednoduchým spôsobom získavala cez víkend potrebný  elán.

Vďaka malému chlápätku vždy priam zázračne pookreje.  Ponorená do bubliny jeho pozitívnej energie, čerpá úžasnú životnú silu. Vracia sa do čias svojho dávneho detstva. Preháňa sa s malým vnúčaťom po izbe. Púšťajú si spolu autíčka, stavajú domček, hrávajú obľúbené pesničky. Bytom znie ich jasný, zvonivý smiech.

Domov sa jej odchádza len veľmi ťažko. Jeho, nezbedné, ligotavé, modré očká sa náhle stratia za bytovými dverami. Energie z nich si však vždy naberie do zásoby. Malý šibal si navždy získal jej srdce.