vrabciak

Bolo to tesne pred Vianocami. Prácu v domácnosti si riadne zorganizovala. Mala už takmer všetko hotové. Byt voňal pravými, doma pečenými, medovníkmi. Pieklo sa jej oveľa ťažšie ako inokedy. V novembri mala úraz. Zlomil sa jej ramenný kĺb. Bola to strašná bolesť. Pri páde zo stoličky takmer zamdlela. Musela pre ňu prísť záchranka. Maródovala celé dva mesiace. Pravou rukou ledva hýbala. Bola teda právom na seba pyšná, že všetko tak dokonale zvládla. Zostala už len príprava tradičného kapra. O vyčistenie podlahy poprosila svojho manžela. Nakoniec neochotne prisľúbil. Keďže Štedrý večer bol už tesne za dverami, svoju prosbu mu skúsila predniesť ešte raz. Sedel ako vždy pri PC. Bol absolútny fanatik do počítačov. Mal na ušiach slúchadlá. Nepočul ju. Hlasnejšie prejavila svoju nevôľu. Z vedľajšej izby vyšla nazlostená svokra. Vraj je v byte čisto. Z toho vyplynulo, že jej synáčik – maznáčik zasa nemusí pohnúť ani prstom. Bola dosť zdrvená svojou dlhodobou PN-kou a na jej poznámku zareagovala nečakane prudko: „Jasné, on nemusí nikdy nič robiť!“

„Tak si si mala vziať muža, čo by Ťa obskakoval! Ak sa ti u nás nepáči, môžeš ísť!“ svokra nenávistne precedila cez zaťaté zuby.

Spŕška srdnatých slov jej zasadila krutú ranu. Práve na Vianoce. Rozplakala sa. Pred očami jej prebehol skrátený film ich spoločného asi päťročného fungovania. Z úcty k vráskam jeho matky bola vždy pokorná a statočne vykonávala svoje domáce povinnosti. V kútiku svojej duše však bola veľmi nešťastná. Zabolel ju fakt, že jej pocity ich nikdy nezaujímali. Vždy držia spolu proti nej. Bezmyšlienkovite si nahádzala pár potrebných vecí do menšej cestovnej tašky. Rozhodla sa odísť za synom. Oblečená pri dverách pohladkala milovaného psíka. Vzápätí buchla bytovými dverami. Muž si ju nevšimol ani teraz. Zabolelo ju to.

Išla po pamäti. Cez slzy nevidela na cestu. Takéto Vianoce veru od nich nečakala. Snažila sa im vo všetkom vyhovieť. Po príchode z práce vždy varila na druhý deň, aby mali teplú stravu. Kvôli sebe by predsa nemusela. Má výhodné stravovanie v práci. Oni si to ani neuvedomujú. Neocenia ju. Myslia si, že je to jej povinnosť. Stará pani žije ešte minulosťou. Nechce vidieť, že je už iná - moderná doba. Prácu v domácnosti je priam nevyhnutné náležite prerozdeliť. Zmietaná vlastnými myšlienkami došla pred dvere petržalského bytu.

Syn ju mal nesmierne rád, no žil už svoj vlastný život. Pred piatimi rokmi sa oženil. S láskou sa venoval svojej žene a malému, roztomilému synčekovi. Nerozhodne postávala pred ich bytom. Potrebovala sa trocha upokojiť. Veľmi sa hanbila. Vôbec nevedela ako im to prednesie. Zrazu prestala otáľať. Zazvonila. Kľúč mala schovaný vo vrecku. Cítila sa strašne hlúpo.

Dvere sa otvorili. Malý chlapček k nej radostne naťahoval drobnú rúčku s jemne hodvábnou pokožkou. Kým sa s drobčekom zvítali, syn ju tíško sledoval. Hneď zbadal, že plakala. Oči mala červené. Poznal ju až priveľmi dobre. Nikdy nechodila neohlásene. Nechcela narúšať ich súkromie. Správne vydedukoval, že sa niečo u nich doma zomlelo. Pôsobila smutne, unavene. S neskrývanou nehou pohládzal jej tvár. S akousi samozrejmosťou im hneď všetko porozprávala. Vyliala svoj žiaľ úplne do dna. Slzy jej pritom mimovoľne padali z opuchnutých očí.

Štedrý večer strávila s nimi. Po slávnostnej večeri vošli do izby s vyzdobeným stromčekom. Svorne sledovali reakciu malého drobca. Boli to predsa jeho úplne prvé Vianoce. Jeho zvedavé modré očká sa ešte viac rozjasnili. Pozorne skúmal čarovný ligot nádherného stromčeka. Jeho nežná tvárička sa zračila vo veľkej nebovobelasej guli.

Bolo jej s nimi úžasne. Takto netradične strávila vtedy Vianoce. V byte vládla medzi nimi skutočná harmónia. S neskrývaným súladom, v ich podobných nežných dušiach, prežívali nádherné sviatočné chvíle...