vrabciak

Pôvodne sme štyri sestry. Zažili sme nádherné, pokojné detstvo. Svornosť nám nikdy nebola cudzia. Keď sme počuli o nejakých problémoch v rodinách medzi vlastnými súrodencami – veľmi sme sa čudovali. Kvôli majetku sa vôbec nerozprávať. Zlé bolo čo len na také niečo pomyslieť.

Po rokoch sa to v podstate stalo aj nám. Osud vyložil karty nejako podivne. My tri sestry sa cítime trošku ukrivdené. V podstate vôbec neexistujeme. Naša mamina sa rozhodla, že všetko čo má, svoj majetok, zanechá tej, ktorá sa o ňu postará až do jej smrti. Zostala bývať vo svojom byte s jednou z nás štyroch. Rozhodli sa spoločne. Byt predali a peniaze zaň utŕžené si všetky nechali pre seba. Všetko prebehlo v absolútnej tichosti. My tri sme o udalostiach ani len netušili. Nezavolali nás, neprezradili svoje úmysly. Zrazu sa presťahovali do staršieho domu. Nestačili sme sa tomu ani čudovať. Nič nám nepovedali - nevysvetlili.

Ani jedna netúžime po peniazoch. Je to mamkina vôľa. Ide nám len o spravodlivosť. Mohla nás o svojom rozhodnutí predsa informovať. Odrazu máme pocit, že my tri vôbec neexistujeme. Týmto skutkom vlastne úplne zatarasila cestičku k sebe. V dome jej totiž pridelili najmenšiu izbičku. Pre nás je to veľká strata. Nemáme sa kam za maminkou vrátiť. A ona nám odvtedy pomaly chradne. Možno už ľutuje svoje unáhlené rozhodnutie. Nedomyslela veci do konca. Žije len problémami sestrinej rodiny. Je tak úplne odrezaná od reality.

Vnútorný škriatok nám trom „neexistujúcim“ našepkáva, že to bol výmysel sestrinho manžela. Naša maminka bola predsa vždy spravodlivá. V podstate ju k takémuto, im výhodnému riešeniu, zrejme trošku aj pritlačili. Bolí nás hlavne etická stránka ich unáhleného konania.

Nuž aj takéto veci sa stávajú. Smutná realita života prináša aj sklamania. Pre nás je toto je jedným z nich.