Každý rok sme odchádzali na východ za babkou. Malého štoplíka sme brávali so sebou. Chodievali sme cestou cez Donovaly.
Pamätám sa ten deň úplne presne. Bol nádherný zimný čas. Rozhodli sme sa cestovať na noc. Vtedy sú cesty voľnejšie. Nás čakala takmer päťhodinová púť. Všetky potrebné veci som úhľadne poskladala do kufra auta. Spodná časť detského kočíka bola uložená na jeho dne. Vrchnú časť – vaničku sme dali na zadné sedadlo. V nej si vždy na cestách sladko odfukoval nás malý pokladík. Ústočká sa mu podchvíľou nádherne našpúlili. Iste sa mu niečo pekné snívalo. Zaujímavé bolo, že náš špunt v aute dokázal prespať takmer celú cestu. Zrejme ho uspával monotónny zvuk motora. Vtedy sme mali ešte obyčajnú MB-čku. Volali sme ju „Barborka.“ Aj keď bola dosť stará, nikdy nás na ceste nezradila. Bolo to ozaj verné autíčko.
Cesta nám ubiehala pomaly, ale vcelku hladko. Mali sme za sebou už asi dve tretiny, keď sa nad nami začali zbiehať ukrutne čierne mraky. V krátkom čase sa strhla neuveriteľná snehová smršť. Obrovské chumáče sa valili na nás zo všetkých strán. Pomaly nebolo nič vidieť. Akoby sa pred nami rozsypala veľká, snehová perina. Nechceli sme riskovať. Odstavili sme našu poslušnú Barborku na okraj cesty. Zatiaľ sme si dali krátky, osviežujúci spánok. Po hodinke sme mohli pokojne pokračovať ďalej.
Krajina už bola úplne zasnežená. Hebké páperie ju celú prikrylo. Cesty boli neodhrabané. Udupaný sneh spomaľoval jazdu. Išli sme takmer krokom. Náhle sa naša Barborka zvrtla o celých 360 stupňov. Zrazu sme nevedeli, čo sa s nami deje. Takéto „hodinky“ sme veru ešte nikdy nezažili.
Osud nám bol vtedy veľmi naklonený. Mali sme neuveriteľné šťastie, že oproti nám nešlo žiadne auto. To by som už túto príhodu asi nikdy nenapísala.
Takže, milí šoféri, pozor na tzv. hodinky!
Komentáre
zdravím vrabčiak :-)
Vrabček...
tancujúce autíčko