vrabciak

Sedela v parku na lavičke. Jej dlhé vlasy nádherne voňali slnkom. Silnejúci vietor sa s nimi rozmarne pohrával. Jeho bláznivú hru si vôbec neuvedomovala. Písmenká jej radostne poskakovali pred očami. Tvorili slová, vety i celé súvetia. Dievčina ich tak dychtivo hltala, že si ani nevšimla prvé obrovské a ťažké dažďové kvapky. Osud jej hrdinky ju úplne odtrhol od reality a vtiahol do napínavého deja. Späť ju vrátila až jedna veľká mokrá machuľa, ktorá razom vyzdobila, otvorenú stranu rozčítaného románu. Pozorne tam zasunula záložku a opatrne schovala knihu do kabelky. Náhlym krokom vošla do blízkej kaviarničky. Poobzerala sa po miestnosti a očami snorila po tichom nenápadnom kútiku. Úplne vzadu bol osamelý stôl. Akoby čakal len na ňu. Tvárou sa jej mihol takmer neviditeľný úsmev. Pokojným krokom zamierila k stolíku. Ani sa nestihla poriadne usadiť, keď nad jej hlavou zaznela otázka:

„Čo to bude, slečna?“

„Poprosím malé presso a minerálku.“

„Nech sa páči,“ povedal mladý čašník a už sa pohol smerom k blízkemu baru.

Žena sa znova nechala vtiahnuť do deja. Opäť sa takmer stotožnila s hlavnou hrdinkou. Spolu s ňou prežívala traumy i dobrodružstvá. S očami, neustále ponorenými do knihy, ani nestihla spozorovať, ako sa prázdna kaviarnička pomaly zapĺňala ľuďmi. V momente keď hlavná hrdinka románu riešila obrovskú životnú dilemu, sa jej ramena dotkla nejaká ruka. Zmätene pozrela za seba. Ich oči sa razom stretli. V momente ju zalial jemný rumenec. Nohy sa rozochveli a jazyk takmer zdrevenel od ľaku. Na schôdzku s ním stále nebola pripravená. V kútiku duše však cítila, že k ich stretnutiu skôr či neskôr dôjsť musí. Úplne ho vyškrtla zo svojho života. Dlho sa ich rozchodom trápila. Strašne jej ublížil. Teraz sa znova cítila veľmi neisto. Cudne sklopila zrak a čakala na jeho reakciu.

„Ahoj. Môžem Ťa na niečo pozvať?“

Položil jej otázku, ako by sa medzi nimi nikdy nič nestalo. Odjakživa nevedela pochopiť mužskú logiku. Jeho správanie bolo pre ňu zvlášť nepochopiteľné. Rozhodla sa žiť bez neho, vo svojom svete. Obklopila sa peknými vecami a množstvom kníh, ktoré jej často nahrádzali mužskú spoločnosť.

„Ďakujem. Mám už objednané.“

Snažila sa správať úplne prirodzene, no na celom tele pociťovala nepríjemné chvenie. Stál nad ňou a svojim skúmavým pohľadom hodnotil jej súčasný vzhľad. Obliekala sa takmer vždy nenápadne. Pôsobila krehko a veľmi zraniteľne. V jej hlave sa okamžite rodil plán.

„Čakám svojho priateľa, myslím teda, že by si sa mal radšej vzdialiť,“ prehovorila milo a s dobre predstieraným úsmevom sa pomaly vnútorne upokojila. Muž ostal stáť v nemom úžase. Jej reakciou bol viditeľne prekvapený. Arogantne sa zvrtol na opätku a len tak ledabolo hlesol:

„Tak teda náš rozhovor odložíme niekedy nabudúce.“

Odišiel. Dobre vymyslená milosrdná lož sa jej vyplatila. V duchu sa usmievala. Pred očami jej ostal len jeho udivený výzor. Dlhé roky sa zahrával s jej úprimnými citmi. Hoci bola úplne zmätená, pocítila drobné zadosťučinenie. Upila si z kávy a znova sa ponorila do svojho rozčítaného románu...