vrabciak

Sivá nepriehľadná hmla tlačila mesto k zemi. Chladné zimné chodníky osamelo čakali na nápory ľudí, ktorých kroky tradične smerovali do práce. Tváre mali zachmúrené. Ponorení do seba sa pokorne náhlili k svojim autám, či iným dopravným prostriedkom. Ostrý štipľavý mrázik vymaľoval ich nosy na červeno. Ranný zhon zdarne dopĺňal dlhý nekončiaci had áut, autobusov a sanitiek. Svoje tempo spomaľovali len na prechode pre chodcov. Niektorí jazdili pekne pozvoľna, iní brzdili hlučnými šmykmi rezonujúcimi do rodiaceho sa virvaru každodennej všednosti.

Na semafore sa nenápadne usadila vrana. Spočiatku sa ticho rozhliadala okolo seba a monitorovala najbližšie okolie. Nástojčivý pocit hladu ju onedlho prinútil konať. Otvorila široký zobák a nad hlavami okoloidúcich sa rozľahol ostrý škrekľavý zvuk. Pomaly sa zdalo, že pretína sivú hmlu. Tento svoj počin vrana takmer s absolútnou presnosťou opakovala. Nepríjemná ozvena krákania sa niesla doďaleka. Okoloidúci spozorneli. Nenápadný čierny vták dokázal upútať nielen ich uši. Celá banda ľudských očí sa razom ocitla na nej. Svojim nástojčivým krákaním vyjadrovala svoje pocity. Dlhá suchá zima ju dokázala vyhladovať. Takýmto najobyčajnejším spôsobom apelovala na ich city.

Svoj atak začínala pomaly stupňovať. Zo semafora zlietla dolu na chodník. Opatrne sa približovala k ľudskej mäteži, pohybujúcej sa na autobusovej zastávke. Krákanie naberalo vyššie obrátky. Súcitnejší vybrali nedojedky, starostlivo zabalené v igelitovom vrecúšku a bez slov ich vysypali vyhladovanému vtákovi na okraj chodníka pod neďaleký strom. Na viacerých tvárach ľudí sa vzápätí rozlial  nefalšovaný úsmev. Úsmev skrášlil aj moju tvár. Zrazu som mala pocit, že sa  oteplilo. Súcit so zvieraťom som v tej chvíli vnímala ako nehynúci prejav existujúcej ľudskosti.