vrabciak

Stretávam ich každé ráno: starenku a malé, hravé psíča. Ťažkým, knísavým krokom vykračuje za svojím bielym spoločníkom. Vlasy má už jemne popretkávané striebornými nitkami. Dobrácky úsmev a modré oči zdobia jej vždy milú tvár. Stará pani zostala so svojím štvornohým priateľom úplne sama. Na tvári sa natrvalo usídlil smútok. Psíča pôvodne patrilo jej vnučke. Bývali spočiatku všetci traja v nádhernej symbióze.

Starenka dievčatko vychovávala odmalička. Obetovala mu celý svoj život. Rodičia emigrovali ešte v 68 roku. V jej opatere dieťa zanechali. S láskou sa o neho starala, vodila do škôlky, pomáhala so školou, rátala ťažké matematické príklady. Dievčatko vyrástlo a postupne sa z nej stávala príťažlivá, mladá dáma. Láskavú opateru svojej babičky považovala za akúsi samozrejmosť. Viacej sa začala venovať svojim koníčkom. Pomaly objavovala aj iné svetské lákadlá. K nim samozrejme patrili aj mladí chlapci. Atraktívne dievča o nich nikdy nemalo núdzu. Často ich striedalo, žilo si ľahko a bohémsky. Pribúdajúce starenkine vrásky si vôbec nevšímalo.

Mladá žena sa rozhodla zo dňa na deň. Sucho oznámila starkej, že od nej odchádza. Presťahovala sa k svojmu priateľovi. Zaľúbenci začali spoločne plánovať svoju budúcnosť. Veľmi rýchlo pozabudla mladá dáma na svoju zbožňovanú starkú aj na milú, prítulnú maltézačku. Strmhlav sa vrhla do života. Úplne pozabudla na vďačnosť. Dosť ľahkovážne opustila milovanú osobu i svojho štvornohého chlpáčika.

Starkej na tvári pribudli nové hlboké vrásky. Cítila sa veľmi opustená. Svojou ťažkou, zrobenou rukou, hladkala útle psíča, z unavených očí sa často rinuli horúce slzy. Stále verila, že sa jej vnučka po týždni vráti späť, no jej úvahy sa nenaplnili. Dievča sa ukazovalo len občas, väčšinou len keď niečo od starkej potrebovalo. Do starého srdca sa zaryla ostrá rana.

Stará žena aj napriek tomu čaká. Je pripravená s otvorenou náručou prijať svoju nerozvážnu vnučku kedykoľvek. Naozajstná láska totiž vždy odpúšťa.