vrabciak

Ráno Ninu čakala vizita. Tajne sa nádejala, že ju už konečne pustia domov. V hlave sa jej usídlil neuveriteľný zmätok. Zvádzala neľútostný boj pre koho sa má rozhodnúť. Srdce nasmerovalo šípku na Kamila, rozum velil vycestovať za Milenou.

„Dobré ráno, slečna,“ z úvah ju vyrušil ošetrujúci lekár v sprievode dvoch ďalších kolegov.

„Ako sa máme? Horúčka bola?“ smerovali k nej zvedavé otázky.

„Myslím, že už som v poriadku, až na tie škaredé odreniny,“ odvetila Nina.

„Poležíte si u nás ešte do zajtrajšieho rána. Máte nejakú blízku rodinu? Zajtra ráno pre vás môže prísť,“ usmial sa na ňu lekár a švihácky žmurkol  okom.

„Ďakujem,“ povedala, ale to už videla len chrbáty odchádzajúcej skupiny. Znova osamela. Pozorne si prezrela nepekne vyzerajúce odreniny na svojom predlaktí. Znova sa ponorila do predchádzajúcich myšlienok. Po pol hodine sa jej podarilo rozlúštiť rovnicu o dvoch neznámych. Uprednostní Milenu, tak zároveň otestuje Kamilovu náklonnosť. Ak je ňou tak očarený ako ona ním, vydrží na ňu čakať. V momente jej rozhodnutia zazvonil telefón. Pochopila to ako znamenie. Okom pozrela na mobil. Svietilo tam Kamilovo meno.

„Ahoj, tak ako dopadla vizita? Pustia ťa už?“ súkal jednu otázku za druhou.

„Nechávajú ma tu ešte do zajtra,“ spokojným hlasom povedala Nina.

„Super, ani nevieš ako sa teším,“ mužov hlas znel veselo a úprimne. To už zasa zosmutnela, vedela, že zajtrajšok bude pre neho zároveň aj rozlúčkou. Mlčala. Neprezradila mu to. Nechcela mu vziať nádej. Povie mu to zajtra. Opatrne prednesie svoje rozhodnutie, hádam ju pochopí...