vrabciak

Vtedy sme boli so sestrou ešte školopovinné. Povyvádzali sme, veru spolu pekných pár kúskov. Na tento zážitok si vždy obidve s úsmevom zaspomíname.

Bývali sme v krásnom, starom dome. Pri ňom sme mali obrovský dvor. Vedľa dvora sa rozprestierala záhrada plná rôznofarebných kvetín. Po jej okrajoch boli nasadené ovocné stromy. Milovali sme hlavne jablone. Lozili sme po nich ako dve opice. Ja som bola mladšia, menšia a oveľa vrtkejšia ako moja staršia sestra. Vždy keď som niečo vyviedla, vyskočila som hore na strom a škodoradostne sa odtiaľ vyškierala.

Bolo leto. Dve výmyselníčky sa pokúšali urobiť na dvore malý pretekársky vozík. Tajne sme do drevárne vzali kočiar pre bábiky. Majstrovsky sme mu odmontovali kolesá. Zbili pár dosák dohromady a na ne upevnili kolieska z kočiara. Na druhý deň poďho súťažiť. Hra na Fittipaldiho sa mohla začať. Naznačili sme si na dvore presnú trasu. Jasne sme vyznačili štart aj cieľ. Súťažili sme o najlepší čas. Sestra ma vždy o pár sekúnd predbehla. Bola som preto na ňu často nahnevaná.

Nevedela som stráviť prehru, ale jedného dňa sa mi sladká pomsta sama ponúkla. Znova som prišla o stotinku sekundy neskôr. Chytila som od zlosti zhnité jablko. Celou silou som ho po nej hodila. Sestra sa smiala s otvorenými ústami. Jablko som do nich trafila presne na milimeter. Potom som sa začala smiať ja jej. Vyzerala komicky. Len čo si vyšpárala z úst zinkasovanú hniličku, už aj mastila za mnou. Tentoraz som musela vyliezť na náš najvyšší orech. Na ten sa za mnou veru nikdy neodvážila. Na ňom som prečkala najhorúcejšie chvíle. Až keď ju zloba opustila, mohla som pokojne zliezť dole. O chvíľu sme už znovu boli najlepšie sestry na svete. Na ďalší deň sme už spolu vyhutovali ďalšie huncútstva.