vrabciak

Zazvonil telefón. Žena zdvihla slúchadlo. „Dobrý den!“ ozval sa. Muž - vysoký, štíhly, čiernovlasý s nápadne veľkými očami, čokoládovej farby, mal zamatový hlas, ktorý jej vždy vyčaril úsmev na perách. Ruka sa jej zrazu zachvela, začala chytať paniku, aj keď sa jej vždy snažila vyhnúť. Bola do neho úplne paf. Zaľúbila sa hneď ako ho prvýkrát uvidela. Vyzeral priam ako manekýn. Vtedy ešte ani netušila, čo sa skrýva v ňom samotnom. Vnútro mal čisté, plné lásky, porozumenia.

Pochádzal z Moravy - Nového Jičína. Už ako 20 ročný si kúpil na Slovensku byt a odvtedy tu žil a pracoval. Mestský život mu veľmi zaimponoval. Vždy si potrpel na pekné oblečenie. Mal správne názory na život a hlavu plnú ideálov. Jeho snom bolo odísť do zahraničia - venovať sa maľovaniu obrazov naplno. Talent zdedil po otcovi a túžil ho absolútne využiť. V tej dobe to ale nebolo také jednoduché.

Najprv bol jej priateľom. Veľmi jej chcel pomôcť. Vedel o problémoch v manželstve, a tak sa teda začali stretávať. Pri schôdzke ju vždy nežne objal, celú si ju schoval v svojom veľkom, nežnom náručí. Nič jej nesľuboval. Žil bohémskym životom umelca. Jeho byt zapĺňali skvostné obrazy. Bol zaťažený hlavne na mýtické výjavy. Ich majstrovsky vypracované detaily ju zakaždým takmer omráčili. Boli nádherné. Kúty miestnosti jeho malého bytu už vždy pravidelne okupovali nejaké čerstvo rozpracované plátna. Vždy sa s nimi pyšne pochválil.

Tešila sa na každé nové ráno. Žiarila šťastím, jej tvár skrášľoval nenápadný, pokojný úsmev. Takto vyzdobená, sa aj sama sebe zdala krajšou. Sálala z nej istota, ba dokonca sa sem-tam na povrch nesmelo mihlo jej udupané sebavedomie. Rada spomína na tieto chvíľky. Boli v jej živote skutočné a ojedinelé. Stretávali sa každý deň, hoci len na pol hodinku. Stihli si vymeniť bozky, vypiť kávičku alebo čaj, porozprávať sa.

Bolo to v čase, keď sa po 11 rokoch od nej odvrátil manžel. Nechal sa vlákať do siete a náruče mladšej ženy. Veľmi to bolelo. Hlavne, na takéto niečo nikdy ani len nepomyslela. Čo povie synovi, aby sa do jeho malej dušičky nevryla jazva nenávisti? Ako mu to prednesie? Má predsa len 8 rokov. Aj v tomto jej priateľ radil. Smeroval ju k väčšej samostatnosti. Pomáhal jej hlavne po psychickej stránke. Vtedy ho strašne potrebovala ako morálnu oporu. Nasávala z jeho silnej osobnosti vždy potrebnú dennú dávku životnej energie. Boli to pre ňu nesmierne ťažké časy. Zápasila nielen s financiami, ale musela zmeniť aj zamestnanie, dokonca aj bydlisko. Potĺkala sa s dieťaťom po podnájmoch.  Až takmer po roku sa jej podarilo pozháňať stále ubytovanie. Nadobudla vlastný byt, ktorý si naozaj zaslúžila. Znova trochu ožila. Sústreďovala sa na svoj neľahký údel. Deň za dňom jej spolu so synčekom unikal v nádhernej symbióze.

Šťastná a usmiata sa ponáhľala ako vždy do práce. Tešila sa znova na chvíľu až zazvoní telefón na jej pracovnom stole. Netrpezlivo čakala kedy sa ozve  nežný, zamatový hlas. Dodával jej predsa silu, energiu a hlavne optimizmus. V ten deň čakala márne. Dokonca ani na ďalší deň sa nič nedialo. Dozvedela sa to až o týždeň ...

Už za ňou nikdy nepríde. Jeho magická sila sa pre ňu navždy stratila. Mal haváriu. Neprežil ju... Prišiel za ňou len jeho uplakaný otec. Priniesol list na rozlúčku.

Oči jej zosmutneli. Úsmev zhasol a duša sa zahalila do čierneho, nostalgického rubáša. Z hnedých očí vypadli horúce, slané slzy - zmáčali papier, ktorý držala vo chvejúcich sa prstoch. Stálo tam len toto:

„Měl jsěm Tě, vážně moc rád, i když jsem Ti to nikdy vlastně ani neřekl.“ Byla si pro mně víc než cokoli jiného na světě. Možná to tak vůbec nevypadalo. Nikdy jsem Ti nechtěl ublížit. Tak promiň.“ Tvůj Radek.