vrabciak

Sen sa stal skutočnosťou. Mladý muž sedel v lietadle. Začínal sa napĺňať jeho dávny cieľ. Vyštudoval medicínu. Tento vedný odbor ho fascinoval od malička. Už ako malý chlapček obväzoval plyšovému macíkovi nôžku, či prikladal na jeho hlávku studené obklady. Túžbu pomáhať druhým mu od útleho detstva vštepoval najmä jeho láskavý otec.

Dlhoval mu to. Vedel, že by bol teraz na neho nesmierne pyšný. Chcel pokračovať v jeho stopách. Lekár  strávil na africkom kontinente niekoľko rokov. Pred synom o nich nikdy nerozprával a ak, tak len tak hmlisto. Vzali mu niekoľko rokov zo života, no nikdy neľutoval. Bol ešte mladý a plný nepokoja. Chcel skúsiť všetko i ďalekú Afriku.

Syn bol rovnako hladný po poznaní. Jeho zázračné ruky zvládli najťažšie operácie. V skromne vybavených stanoch pracovali v provizórnych podmienkach. Chýbali lôžka, lieky často aj základné prostriedky. Denne sa stretával s biedou tamojších domorodcov a s rozmanitosťou ich ľudských osudov. S neskrývanou úprimnosťou ho dokázali dojať ich nefalšované prejavy radosti z obyčajných vecí.  Ženy i deti, muži aj starci dochádzali z celého okolia, hľadajúc ich lekársku pomoc. Tu nachádzali odbornú liečbu, teplé ľudské slovo a útechu vo svojich bolestiach.

Láskavé ruky, vtedy začínajúceho mladého lekára zhojili množstvá prostých afrických obyvateľov. Časom mu prischla prezývka „Dobrý šaman“. Jeho vždy prívetivá tvár čelila často až neľudskej podobe zaostalej africkej spoločnosti.  Stretnutia so zúboženými obyvateľmi, žijúcimi v srdci Afriky, zanechalo v ňom trvalé stopy. Ich úprimné poďakovanie, zračiace sa pri odchode z provizórnej nemocnice, boli pre neho najkrajším ľudským poďakovaním...