vrabciak

„Je to len zviera, kvôli nej sa predsa nemôžeš obetovať.“ Nechaj ju, však si tá zvykne aj na iných ľudí, a zariaď si svoj život po svojom.“ Tak znejú slová okolia.   

Že vraj len „zviera?“ Ak je mi smutno, clivo, je hneď pri mne a oblizuje mi ruku v snahe potešiť ma. Skôr vycíti bolesť a žiaľ ako blízky človek... Nie je to veľmi potešujúci fakt. Obraz terajšej doby. Človek akoby v neustálom zhone za peniazmi, za hmotnými statkami, úplne zabúdal na svojich blížnych. Mizne tolerancia, priateľstvo, súcit a hlavne skutočná láska. Je to už tak...

Hlávku mi smutne zloží do lona v snahe rozveseliť ma. Malá chlpatá hlavička s neposlušnými strapatými uškami. Čierne očká, podobné ligotavým uhlíkom sa upierajú na mňa ako na modlu. Akoby vraveli: „Pomôžem Ti, chceš?“ Pohne sa za každým mojim pohybom, všade ma sprevádza jej oddaný pohľad. Spoločné prechádzky majú vždy neodolateľné čaro – pohyb predsa vždy prospieva. Za poslušnosť ju nikdy neminie odmena v podobe chutnej tyčinky.

Spoločné rituály im pohladia dušu, budujú tehličku po tehličke obranný múr, a schovajú sa pred neúprosným svetom. Na víkend sa tešia obidve. Dlhšie prechádzky a hra s loptičkou vnesú do ich celotýždenného zhonu záblesk nádhernej panorámy okolitého sveta. Večerné chvíľky vychutnávame po svojom. Čítam si pri stíšenom svetle tieňovanej lampy a kožušinka malých labiek mi vyhrieva bosé nohy. Občas ju hladkám po malom brušku, ľahko sa dotýkam jej útleho telíčka. Psíča si sladko vrní a vďačne oblizuje moje ruky. Bez nej si neviem predstaviť svoj život – opustiť ju nedokážem - nemôžem. Ako tieň sa neustále za mnou presúva, vrtí chvostíkom, hypnotizuje ma svojimi očami. Vždy je neskutočne vďačná. Stojí pri mne v dobrom aj v zlom. Nedokážem zanechať takého súcitného tvora. Nedá sa! Skúsim vydržať a popasovať sa s existenčnými problémami. Vďačím jej za veľa, aj keď je to len psík. Hlavné je, že má dušu!

A ja sa riadim heslom: „Počúvaj srdcom, vnímaj rozumom, miluj dušou.“