vrabciak

Ups! Dnes som akosi svoje nervy nedokázala udržať na uzde. Už ani nepamätám kedy som mala dovolenku. Pracujem takmer nonstop od pol ôsmej rána takmer do šiestej večer. Každým dňom sa na mňa valilo nesmierne množstvo práce, spojených s koncom roka. Neskôr zas prišiel nával súvisiaci s prichádzajúcim rokom.

Ako čerešničku na torte som si, obrazne povedané, vychutnávala navyše zastupovanie mojej kolegyne. Je to pracujúca dôchodkyňa. Žije si pokojne iba so svojím manželom. Žiaden stres, zarába si už navyše. Prvým jej podrazom bol fakt, že mi ani neráčila oznámiť, že si chce vziať až 10 voľných dní počas vianočných sviatkov a dokonca aj päť dní po ňom.

Čakala som od nej jednoducho aspoň symbolickú otázku: „Môžem? Zvládneš to sama?“ No nestalo sa tak. Zlosť na ňu ma ale veľmi rýchlo prešla. Aspoň som sa zasa raz utvrdila v tom, že ešte nie som súca do starého železa. Všetko som bez problémov zvládla.

V pondelok nastúpila milá dáma konečne do práce. Došla oddýchnutá, usmiata. S novým účesom brázdila chodby podniku. Všade sa pozastavila na kus reči. Chodbou sa niesol jej charakteristický hlasný smiech. Stihla proste všetko, samozrejme okrem práce.

Dnes zasa nikomu nič neoznámila a jednoducho odišla. Nebolo ani 14.00 keď už bola znova preč. Ako vždy mala som za ňu zaskočiť. To ma už totálne vytočilo. Nechcela som to riešiť takto, ale s niektorými ľuďmi sa to proste ani ináč nedá. Zašla som rovno za vedúcim. Vyslovila som jednoduchú otázku, či má dotyčná dáma udelenú akúsi výnimku v dochádzke. Zahabkal a povedal, že o žiadnej výnimke nevie. Pomaly som sa upokojila.

Možno som to nemala dohnať až tak ďaleko, ale stalo sa. Nemienim už kryť darebákov donekonečna. Hádam sa potešia aj moji kolegovia, ktorí si s ňou už dlhšie nevedeli rady. Repliku: „Ona je už proste taká, ma náhle prestalo baviť počúvať dookola.“