vrabciak

Bola jeho miláčikom. Sedávala mu na kolenách. Pred spaním jej vždy rozprával vymyslené príbehy. Najviac sa jej páčili o zvieratkách. Nádhernou moduláciou hlasu ich vedel vykúzliť čarokrásne. Často sa pri nich zabudla s potvorenými ústočkami. Veľakrát sa izbou ozýval jej zvonivý smiech. Tatko vedel byť totiž aj srandovným šašom. Nádherné jamôčky na líčkach zdobili vtedy jej drobnú tvár. Svoje rozprávanie vždy ukončil vetou: „A teraz už spi, ty môj malý anjelik“.

Každý deň na neho túžobne čakala. Väčšinou chodieval z práce pravidelne okolo piatej poobede. Zakaždým jej priniesol nejakú drobnosť. Raz to bola žuvačka, inokedy cukríky alebo nádherné červené jabĺčko. Bola mu za to vždy nesmierne vďačná. Vo svojich desiatich rokoch bola až priveľmi samostatná. Okolnosti ju k tomu donútili. Mamka zomrela veľmi mladá. Snažila sa ju nahradiť - trošku upratať, poumývať riad, pozametať.... Do vázy natrhala v záhradke za domom nežné margaréty. S nesmiernou láskou vyzdobila kuchynský stôl. Tak sa snažila odvďačiť svojmu ockovi za jeho láskavú starostlivosť.

Dnes mal narodeniny. Chcela ho prekvapiť. Uvarila mu jeho obľúbený čokoládový puding. Trošku jej prihorel, ale hádam to nezbadá. Šikovne ho ozdobila kúskom banánika. Ten on veľmi rád. Nedočkavo ho čakala. V očiach jej zaihral šibalský ohníček, keď začula tiché vrznutie domových dverí. Natŕčala uši. Vošiel ako obyčajne do kuchyne. Usmial sa na ňu svojim typicky dobráckym úsmevom. Zdala sa mu akási čudná. Tvárila sa tajomne a ruky držala za chrbtom. Razom k nemu pristúpila a vtisla do jeho mozoľnatej dlane malý balíček. Bol to jej darček. „Všetko najlepšie k narodeninám, ocko!“ ticho zašveholila. Až vtedy si spomenul. Ozaj, má ich dnes.

Zabudol na to. Objal svoje malé dievčatko a na líce vtlačil vrelý, horúci bozk. Šibalsky sa na neho usmiala. Zvedavosť mu našepkávala, aby darček hneď rozbalil. Z ručne vyzdobenej krabičky na neho pozeral drobný anjelik s nápisom OTECKOV ANJELIK. V tom okamihu muž vyronil slzy dojatia...